Iz 45,1.4-6,1 So 1,1-5b, Mt 22,15-21
Vtedy farizeji odišli a radili sa, ako by ho podchytili v reči.
Poslali k nemu svojich učeníkov a herodiánov so slovami: „Učiteľ, vieme, že vždy vravíš pravdu a podľa pravdy učíš Božej ceste. Neberieš ohľad na nikoho, lebo nehľadíš na osobu človeka. Povedz nám teda, čo si myslíš: Slobodno platiť cisárovi daň, či nie?"
Kto odchádza?
Dnešný úryvok z evanjelia začína tým, ako farizeji odchádzajú od Ježiša, aby sa poradili, ako by ho podchytili v reči. A keď si ho v evanjeliu nalistujeme v celom kontexte, zistíme, že príbeh i končí tým istým slovesom: „odišli“. Ako keby toto slovíčko tvorilo rám celého obrazu, na ktorom pozorujeme dialóg o platení dane.
Na začiatku sú to farizeji, ktorí odchádzajú a na konci sú to učeníci farizejov a herodiáni, ktorí keď dostali odpoveď presahujúcu aj ich najodvážnejšie očakávania, tiež od Ježiša odchádzajú.
Tak tí prví ako aj tí druhí svojim postojom (či v tomto prípade skôr pohybom) prejavujú to, čo sa odohráva v ich srdciach.
V celom evanjeliu (a nielen v tom Matúšovom) počúvame o ľuďoch, ktorí prichádzajú alebo sa nechávajú priniesť či priviesť k Ježišovi (viď napr. Mt 8,2; 8,5; ale i 8,16; 9,2; 9,10; 9,18 atď.), predkladajú mu svoje utrpenia, a on ich uzdravuje.
Farizeji, ich učeníci a herodiáni však postupujú úplne opačne. Oni od Ježiša odchádzajú a stále viac sa mu vzďaľujú. Všetci úbohí malomocní, slepí, ochrnutí, ale aj tí, ktorí sú síce telesne zdraví, ale pritom hriešni, prichádzajú a odhaľujú pred Ježišom svoju biedu, aby ju on mohol uzdraviť, len učeníci farizejov a herodiáni sa akoby „prikrádajú s tmavými okuliarmi, s klobúkmi zarazenými do čela, s vyhrnutými goliermi a s rukami hlboko vo vreckách“. Skrývajú sa za tmavé okuliare: „Učiteľ, vieme, že...“
Veľmi sa však mýlia, lebo Ježiš nielenže berie ohľad na každého a hľadí na osobu človeka, ale dokonca i vidí do najhlbších zákutí ľudského srdca. A preto dáva príležitosť aj im a vyzýva ich, aby mu aj oni ukázali to, čo im prekáža na ceste k Bohu. Je však veľmi ohľaduplný a nestrháva im masky jedným šmahom ruky, ale veľmi úctivo zaobchádza s ich inteligenciou, ktorá im evidentne nechýba. Keby sa totiž aspoň trochu otvorili, mali by pochopiť.
Rovnica:
„Čí je tento obraz a nápis?“ + „Cisárov.“ = „Dávajte cisárovi, čo je cisárovo.“
Je totiž analogická s rovnicou:
„Dávajte Bohu, čo je Božie“. = Niekde teda treba hľadať Boží obraz. + Božím obrazom je a má byť človek.
Ježišovi poslucháči (či skôr provokatéri) na jeho odpoveď reagujú veľmi jednoznačne: „Odišli“! Slovíčko „odišli“, ktoré je v dnešnom evanjeliu akoby rámom obrazu, sa tak stáva zároveň i rámom zrkadla.
Na tomto dialógu o platení daní totiž môžeme pozorovať svoj vlastný prístup ku Kristovi: Odchádzame, či prichádzame? Sú naše každodenné záležitosti (vrátane spoločenských povinností) „plátnom“, na ktorom sa rysuje Boží obraz v nás, alebo pokrytectvom, ktoré sa stáva pokušením či pohoršením pre celé okolie?
Pozrite tiež: