Sk 1,1-11, Ef 1,17-23, Mt 28,16-20
Na staniciach možno vidieť ľudí, ktorí síce nikam necestujú, ale prišli sa rozlúčiť.
Prajú odchádzajúcim šťastnú cestu, pomáhajú s batožinou, a keď sa vlak rozbieha, ešte dlho im mávajú a niekedy aj smútia, že ich opúšťa niekto blízky.
Nasledujú myšlienky: Čo sa dá robiť?! Každý má svoje povinnosti, musí plniť určité úlohy.
Po rozlúčke s milým človekom často spomíname aj niekoľko dní, dokonca mesiacov o slovách, ktoré nám na rozlúčku povedal. Pri definitívnej rozlúčke – úmrtí, sú to často celoživotné spomienky.
Aj apoštoli sa museli rozlúčiť s Ježišom v tej podobe v ktorej ho poznali, keď s nimi chodil, kázal a uzdravoval. Lúčili sa s ním vlastne dvakrát: po prvý krát na Zelený štvrtok pri Poslednej večeri, v predvečer jeho utrpenia a smrti.
Po druhý krát o 5 týždňov neskôr, pri jeho odchode do nebeskej slávy s osláveným telom. Toto druhé lúčenie nebolo už také bolestné, ako to prvé – veď Sväté Písmo nám hovorí, že sa po Kristovom nanebovstúpení vrátili do Jeruzalema „s radosťou“. Oni za tých 40 dní pochopili, že Kristus je s nimi aj vtedy, keď ho nevidia. Boli si vedomí, že sa môže ukázať, kedykoľvek chce, ba dokonca je s nimi stále aj v podobe nebeského chleba.
Ježišova prvá rozlúčka s učeníkmi je opísaná v Jánovom evanjeliu, v 17. kapitole. Je to vlastne Ježišova veľkňazská modlitba: „Svätý Otče, zachovaj ich vo svojom mene, ktoré si ty dal mne, aby boli jedno ako my. Kým som bol s nimi, ja som ich zachovával v tvojom mene, ktoré si mi dal. Ochránil som ich a nikto z nich sa nestratil, iba syn zatratenia, aby sa splnilo Písmo. Ale teraz idem k tebe a toto hovorím na svete, aby mali v sebe moju radosť – a úplnú. Dal som im tvoje slovo a svet ich znenávidel, lebo nie sú zo sveta, ako ani ja nie som zo sveta. Neprosím, aby si ich vzal zo sveta, ale aby si ich ochránil pred Zlým. Nie sú zo sveta, ako ani ja nie som zo sveta. Posväť ich pravdou, tvoje slovo je pravda. Ako si ty mňa poslal na svet, aj ja som ich poslal do sveta a pre nich sa ja sám posväcujem, aby boli aj oni posvätení v pravde.“
Čo bolo to hlavné, o čo Pán Ježiš prosil vo svojej veľkňazskej modlitbe? Aby učeníci nestratili nový život, tú svätosť, ktorá je v ich srdciach, účasť na Božom živote.
Kým bol Ježiš viditeľne s nimi, bol to on, ktorý ich posilňoval. No, nevezme im odvahu jeho odchod, jeho smrť? Majú pokračovať v jeho diele, ale ľudia sa im pri tom budú smiať, budú ich prenasledovať. Nevzdajú to? Preto im Ježiš vyprosoval aj silu: zachovaj ich vo svojom mene. Nech sú silní a držia pokope.
Ježiš poznal, akí sú slabí, aké majú chyby. Prosil Otca, aby sa ich ujal sám. Vedel čo ich čaká, keď sa rozídu do sveta. Neláska, lož, nepríjemnosti, závisť. Svet vždy bol a aj zostane taký. Kristus poznal, čo chýba svetu tak ako lekár, ktorý určí diagnózu chorému a predpíše liek. On posiela apoštolov, aby liečili tento svet. Aby prinášali jeho učenie všetkým pokoleniam. Aby tak, kde je nepokoj, priniesli pokoj. Tam kde je neláska, šírili lásku, Kde sa klame, hovorili pravdu. Tam kde sa hreší slovom, priniesli príjemnú reč.
Turzovka, 18.5.2023
Pozrite tiež: