Jer 1, 4-5.17-19, 1 Kor 12,31-13,13, Lk 4,21-30
Žijeme v časoch, keď veľa ľudí sa bojí o svoj život.
Preto majú svojich osobných strážcov, ochranku, ukrývajú sa na rozličných miestach, alebo dokonca zo strachu emigrujú, aby si zachránili život svoj a svojej rodiny. Často sú to ľudia, o ktorých vieme, že sú bohatí.
Ježiš nebol bohatý a predsa jeho život bol neraz v ohrození. Prečo? Preto, lebo hovoril pravdu, ktorú ľudia nechceli počuť a prijať.
Sme toho svedkami aj v nazaretskej synagóge. Všetko bolo v poriadku až do tej chvíle, keď Ježiš po prečítaní Izaiášovho proroctva povedal: “Dnes sa splnili slová Písma, ktoré ste práve počuli!” Reakcia ľudí nenecháva na seba dlho čakať: “Či to nie je syn Jozefov?” Čo im on už môže niečo nové povedať? Bolo pre nich neprijateľné, aby ten, ktorý žil medzi nimi, ktorého rodinu poznali, bol pomazaný Mesiáš, ktorého predpovedal Izaiáš.
Ježiš hneď reaguje na ich postoj. Číta ich myšlienky: urob zázrak ako v Kafarnaume a my ti uveríme. To si myslíte len v tejto chvíli. Keby som ho urobil aj tak mi neuveríte, lebo som vašim rodákom. Aj prorok Eliáš až v pohanskom kraji mohol urobiť zázrak. Aj jeho nástupca Elizeus urobil zázrak len na cudzincovi. Urobili to preto, lebo žiaden prorok nie je vítaný vo svojej otčine.
My by sme možno namietali, že Ježiš mohol postupovať taktickejšie. Mohol ich najprv hladkať slovami, sľubovať im hory doly a postupne im rozprávať o ťažších veciach. Či si nie je sám na vine, že ho chceli hodiť zo skaly, aby sa zabil? My uvažujeme takto preto, lebo sme naučení, že poväčšine každý verejný činiteľ klame a keď sa aj snaží čosi povedať, tak to robí tzv. diplomatickým spôsobom. Aj povie aj nepovie, aj sa dá chytiť jeho slov aj nedá. Takáto reč vedie do “slepej uličky”, v ktorej sa potom nachádzajú všetci: aj ten, čo rozpráva, aj tí, čo počúvajú. Ježiš nechcel ľudí dezorientovať, aby si potom z jeho slov sto ľudí vytvorilo sto názorov a každý ten svoj pokladal za najlepší. On radšej odišiel do iných miest s nádejou, že tam ho nebudú chcieť zabiť pre pravdu o sebe.
Známy francúzsky predseda vlády z obdobia Prvej svetovej vojny George Clemenceau, bol veľmi prísnym človekom. Kvôli tomu ho prezývali: “Tigrom”. Raz mu jeden novinár položil niekoľko otázok, ktoré neboli každodenné: “Prečo vás ľudia nemajú radi?” Clemenceau odpovedal: “Preto, lebo hovorím pravdu. Časy sa každodenne stávajú horšími a svet si musí privykať aj na horšie a byť spokojným”. Novinár pokračuje: “A prečo vás majú málo radi tak isto politici?” “Preto, že som neúplatný. Neprijímam peniaze od osôb, ktoré by chceli kúpiť zvláštne služby alebo postavenie.” “To by teda znamenalo, že ste jediný čestný politik vo Francúzsku”, konštatuje novinár. “Nie, nie! Nedaj Bože! Všetci sú poctiví, kým neprídu pokušenia”, odpovedal predseda vlády.
Naozaj, na verejných činiteľov prichádzajú rozličné pokušenia. Raz je to túžba ovládať masy, inokedy túžba po bohatstve. Ak pokušeniu podľahnú, prvé, čo začnú robiť, je klamanie verejnosti
A ako sa problém pravdy dotýka nášho života, ako kresťanov? Často tak, že si vytvoríme svoj model života a nútime Cirkev, aby ho prijala a dokonca požehnala. Podobáme sa žiakom základnej umeleckej školy, ktorí by chceli, aby nejaký umelec vyhlásil ich maľovanie za umelecké dielo. Ak tak neurobí, cítia sa ukrivdení. Niekedy aj my sme ukrivdení, ak nám Cirkev hovorí pravdu, ktorú neradi počujeme. Vtedy sa začneme brániť a argumentovať všelijakými spôsobmi. Od uvažovania nad tým, do čoho sa má Cirkev starať, až po odchod zo scény cirkevného života do ilegality. Zaiste, že niekedy aj členovia Cirkvi, napríklad kňazi, sú v pokušení pravdu zjemňovať, aby nestratili svoje ovečky. Ono sa to napokon vždy nejako vypomstí. Kňaz bude mať veriacich, ktorí žijú, ako sa im zachce a z evanjelia si spravili karikatúru. A veriaci budú svoje nároky stále stupňovať, až raz sa oni vyhlásia za mesiášov a bôžikov a už nebudú chcieť kňaza ani vidieť a o Cirkvi nič počuť.
Zaiste je odsúdeniahodné, keď sa niekto musí báť o svoj život. My sa však nepodobajme na tých, ktorí budú prenasledovať milovníkov pravdy a evanjelia. Ak ich budeme chcieť umlčať, umlčujeme vlastne Boha a sami sa potom stávame poľutovaniahodní zajatci svojej pýchy a hlúposti.
Prevzaté od MŠ
Pozrite tiež: