Uvedenie do bohoslužby:
Uplynulo už dvadsať storočí od doby, kedy znel hlas Pána Ježiša v palestínskych synagógach. A predsa môžeme i dnes počuť jeho hlas, byť v jeho spoločnosti. Preto sme sa tu aj zišli.
Ako ľudom vtedy, ani nám dnes nie je ľahké prijímať Božie slovo a podľa neho sa riadiť.
Voči niečomu sme hluchí, pre niečo sme chromí, inokedy slepí. Úprimne to ľutujme.
Uvedenie do čítaní:
Jer 1, 4-5.17-19
Prorok Jeremiáš nám v prvom čítaní popisuje, ako ho Boh povolal k prorockému úradu. Akým dobrým poslucháčom Božieho hlasu musel byť, keď podľa neho zmenil celý svoj život.
1 Kor 12,31-13,13
Teraz budeme počúvať hymnus na lásku od svätého Pavla. Mnoho ľudí pozná tieto verše naspamäť. My by sme ich mali tiež poznať, aby sme si pripomenuli, aká je podoba opravdivej lásky.
Lk 4,21-30
Evanjelium nás znovu pozýva do nazaretskej synagógy, kde sa stretol Pán Ježiš s rodákmi, ktorí ho počúvali. Dnes sa dozvieme, ako to s ich počúvaním dopadlo.
VŠEDNOSŤ A SVIATOČNOSŤ
Žena odchádza z domu, pozrie sa do zrkadla, upraví sa, prezlečie sa, primaľuje sa. Prečo? Ide predsa von. Musí sa páčiť. Komu? Doma sa nemusí páčiť?
Rovnako muž ide z domu, "do spoločnosti", oholí sa, dá si vodu po holení, upraví sa. Aj muži tak robia? Vraj tiež. Tí, ktorí sa chcú páčiť. Opäť otázka: Komu? Doma sa nemusia páčiť?
Pokračujme v týchto prirovnaniach: Stáva sa vám, že ste takí neúctiví a tak ľahko nakričíte na cudzích ako na svojich doma? Nemali by sme práve k najbližším byť úctiví a láskaví? Voči komu ste uhladenejší, taktnejší, láskavejší? K cudzím, alebo svojím?
Možno toto nie je dobrá analýza rodinných vzťahov, a to ani nie je teraz cieľom. Iba poukazujem na to, že pred najbližšími a voči nim sme všelijakí. Často sú pre nás príliš všední - či málo znamenajúci?
V rodine si ľudia na seba nejako zvyknú, vzájomne si zovšednejú. Potom sa ľahko stane, že niekto povie vášmu manželovi: To je fešák, a ako na tie roky vyzerá, čo všetko on dokáže. A potom to manželovi začne lichotiť. A naraz cíti uznanie inde.
A stáva sa, že vašu manželku ohodnotia napríklad takto: To je dáma, ako vie všetko pekne zorganizovať, ako to všetko zvláda?! A začne sa jej to páčiť! A naraz sa cíti dobre inde. A viete aké kroky nasledujú a ako často to končí tragédiou – rozpadom rodiny.
A nestalo sa vám, ako niekto poznamenal: Ten váš syn ako vyrástol, aký je z neho chlap, ako dobre je vychovaný! A pre vás je stále decko.
Podobne o vašej dcére.
A nestalo sa vám, synovia a dcéry, že vám cudzí povedal: Ten tvoj otec, mama sú úžasní.
Jednoducho, nejako zvláštne berieme najbližších. Preto na to poukazujem, lebo cez tento „analógový most“ skôr pochopíme Nazaretčanov. Zbadali, že Pán Ježiš vyrástol v učiteľa, proroka, divotvorcu a začal sa prejavovať ako Boží syn?
Všimli ste si, že v dnešnom evanjeliu sme stále ešte v nazaretskej synagóge, ako minulú nedeľu. Boli sme na to upozornení aj v uvedení do evanjelia.
Pán Ježišu sa vrátil domov po prvom „prednáškovom turné“ po galilejských mestách, kde sa preslávil.
Nazaretčania ho medzi sebou najprv nadšene vítajú ako slávneho rodáka. Hovoria: Toho poznáme dobre, veď tu medzi nami vyrastal, býval tam v tom domčeku, - jaj, toho poznáme veľmi dobre. Poznajú ho však ako tesára, je im všedný.
Zároveň čakajú, že sa kvôli tejto známosti medzi nimi zvlášť slávne predvedie. Hovorilo sa medzi nimi o Kafarnaume - aké urobil divy tam. Tak nech ukáže nám, rodákom, niečo väčšieho: Ukáž, čo vieš, presláv mesto, kde si vyrastal!
Ale Pán Ježišu im neurobil žiaden div. Dokonca im vytkol, že ho neuznávajú za proroka. Tak ich to rozzúrilo, že ho za to takmer zabili.
Nemyslíte, že im mal Pán Ježišu predsa len niečo “ukázať”? - Už z tej známosti!
Lenže Pán Ježišu nie je estrádny kúzelník. On sa neproducíruje zo známosti. Na prvú pôstnu nedeľu si budeme pripomínať, ako odmieta podobné pokušenia od diabla. On pomáha tým, ktorí v neho uveria - a to je viac, než trochu ho poznať.
Tí Nazaretčania si boli tak istí, že ho poznajú: Aký potom prorok? Je to syn tesára! Veď to vieme. A zatiaľ ho nepoznali vôbec a Pán Ježišu im nemohol pomôcť. Odišiel inde a pomáhal tým, ktorí uverili, že on je cesta a pravda a život a dali sa po tej ceste viesť.
O tejto dnešnej udalosti by sme mali hodne premýšľať. Vy, deti, a ešte viac my, dospelí.
Nie sme na tom ako Nazaretčania? Keby som sa opýtal vás, hoc teba, alebo teba: Poznáš Pána a Ježiša? - všetci asi odpoviete: poznám, poznáme, dobre ho poznáme. Vieme, kde sa narodil, kde žil do tridsať rokov, vieme, že potom učil verejne, vieme, že za nás umrel na kríži, že sa nám dal za pokrm... všetko vieme, poznáme ho.
Lenže ani Nazaretčanom nepomohlo, že ho poznali. On chce viac: aby sme v neho verili, aby sme v neho tak verili, že počúvame, čo nás učí, a robíme, čo prikazuje.
Častokrát sme mu tu sľubovali, že vy deti sa nebudete biť, klamať, trucovať. Že my dospelí budem k sebe vľúdni a trpezliví. Dodržali sme to, ako sa na jeho veriacich sluší?
Môj priateľ, Peter, s ktorým sme pôsobili v jednom dekanáte, mi poslal v nedeľu SMS s týmto textom:
Pred chvíľkou po sv. omši mi povedala jedná teta: „Jaj, môj manžel skolaboval.“ Ja: „Dajte ho zaopatriť.“ Ona: „Ale on zasa nie je tak zle!“
Ja ničomu nerozumiem. Neviete niekto, kedy je človek na tom tak zle, aby sa začal zachraňovať? Bolo to po sv. omši, pri ktorej som hovoril, ako sa Ježiš „oženil“, spojil s nami.
Toto kňaza veľmi boli. Nepovažuje táto „hlboko veriaca“ teta, Ježiša za strašiaka? Ako pozná Boha? Žijem si život podľa seba a keď bude so mnou zle, tak potom niečo budem robiť. Je podľa tohto tvrdenia pre ňu Boh darca života, život sám?
Pritom Pán Ježiš zachraňuje život, hoc aj vo sviatočný deň.
Každú nedeľu nás všetkých pozýva: Vezmite a jedzte, toto je moje telo! Dali sme sa do poriadku, aby sme mohli jeho pozvanie prijať a ísť ku stolu Pána? Alebo z nás i dnes budú pri svätom prijímaní zase akísi Nazaretčania, ktorí hovoria: Pane Ježišu, ja sa s tebou síce poznám, ale to, čo hovoríš, neberiem vážne.
Povedzme mu preto dnes pri premenení: Pane Ježišu, odpusť, že ja ťa poznám ešte tak málo. Chcem ťa poznávať stále lepšie, chcem podľa tebe žiť, chcem byť naozaj kresťan. Už teraz chcem svoju vieru v teba verejne, pred všetkými prehlásiť a vyznať.
Turzovka, 31.1.2016