Aký význam má prítomnosť relikvie svätcov pre veriacich?
V súvislosti s príchodom relikviára do našej farnosti som dostal túto aktuálnu otázku.
Uvažujme teda! Človek potrebuje mať vždy nejaké vzory a ideály. Cirkev je spoločenstvo veriacich, kde si pomáhame zvládať ťažkosti a navzájom sa povzbudzujeme. Vo Verím Boha vyznávame: „Verím... v spoločenstvo svätých“. Žijúci i zosnulí tvoríme jedno spoločenstvo. Môžeme to tak povedať, že Cirkev je v troch formách. Cirkev tu na zemi – putujúca do nebeskej vlasti, Cirkev očisťujúca sa od svojich hriechov a slabosti (ľudovo – očistec). To sú tí členovia Cirkvi, ktorý z Božej dobroty dostali šancu, aby mohli dozrieť pre Božie kráľovstvo. Za nich sa modlíme – zvlášť na Pamiatku zosnulých. Najšťastnejší sú členovia Cirkvi oslávenej – svätí v Božom kráľovstve. Tí sa za nás prihovárajú, sú pre nás povzbudením.
Preto si Cirkev počas stáročí vždy uctievala pozostatky mučeníkov a svätých. Dialo sa to už od mučeníka sv. Polykarpa v polovici 2. storočia, ktorého kosti boli s úctou opatrované a považované za „úctyhodnejšie ako drahokamy a čistejšie ako pretavené zlato“.
Svätý Augustín († 430) a svätý Gregor Veľký († 604) učili podobne. Gregor vyhlásil, že pozostatky svätých môžu spôsobiť zázraky.
Od karolínskej doby, každý posvätený oltár v kostole musel obsahovať relikvie svätých, pretože oltár symbolizuje Krista a relikvie stelesňujú vieru v konečné vzkriesenie. Táto prax pretrvala až dodnes. „Treba zachovať zvyk vložiť do oltára, čo sa má posvätiť, relikvie svätých, i nemučeníkov.“ (Všeobecný úvod k Rímskemu misálu, čl. 266.) Vyjadruje sa tým naše spojenie prostredníctvom svätej omše s Nebeskou cirkvou.
Zaužívali sa púte na miesta, kde sa uctievali svätí a kde boli ich telesné pozostatky. Najslávnejším je Compostella k úcte apoštola Jakuba.
Možno skonštatovať, že relikvie sprítomňujú svätca. Je to ako keď si pozeráme album a fotografie nám pripomenú chvíle s tými, ktorý sú na fotografiách. V prípade relikvii je to znásobené duchovnou prítomnosťou svätca.