Zjv 22, 1-7, Lk 21, 34-36
Aj my chceme byť učeníkmi Pána Ježiša a preto aj my pozorne počúvame čo povedal Ježiš svojim učeníkom:
„Dávajte si pozor, aby vaše srdcia neoťaželi obžerstvom, opilstvom a starosťami o tento život, aby vás onen deň neprekvapil.
Možno si poviete: Obžerstva sa chránime – aj keď niekedy upadneme a mali by sme držať diétu, s opilstvom sme vyrovnaní – až na to, že nás bolí v rodine, prípadne v našom prostredí. Ale starosti!? Tých sa máme ako zbaviť?
Priznajme, že si niečo o tom vieme a možno nám v hlave rezonuje Ježišovo: Nebuďte ustarostení...
Tak ako, máme si robiť starosti? Je bezstarostnosť čnosť? Kedy je pravá a nesprávna bezstarostnosť?
Grécki duchovní spisovatelia hovoria o tzv. amerimnii, vnútornej slobode od všetkých starostí, „užitočných i neužitočných“ (sv. Ján Klimak). Je známe, že nás viac ťažia vnútorné ťažkosti ako vonkajšie. Sv. František Saleský píše svätej panej Františke zo Chantalu: „Ľudia sa toľko nauvažujú o sebe, o svojich záležitostiach a o ich zmysle a bývajú tým takí popletení, že nevedia, čo by vlastne mali chcieť.“
Najnebezpečnejšie otroctvo, do ktorého sa človek dostane, je skryté pod ľúbivým leskom cieľavedomosti. Načrtneme si napred do všetkých detailov plán do budúcnosti. Neustúpiť od neho potom pokladáme za otázku cti a charakteru. Vyzerá to veľmi vznešene, prípadne i sväto. Veď napr. i sv. Ignác veľmi odporúča podobný plán v Exercíciách. A predsa je tu malá poznámka, ktorá môže uniknúť. Duchovné cvičenia sú na to, aby človek usilovne „hľadal a našiel Božiu vôľu“, ako znie nadpis exercičnej knižky. Plány a predsavzatia pre budúcnosť majú zmysel iba v tomto prostredí, v tomto duchovnom rozpoložení. Ináč sa cieľavedomosť stáva tyranom odvádzajúcim od skutočnosti a vedúcim k fanatizmu.
Nečudujme sa preto, že niektorí svätci sa naučili dôverovať v Božiu prozreteľnosť. Podobná myšlienka viedla i k zakladaniu tzv. žobravých rádov. Iste je obdivuhodná. Okolnosti všade spôsobili, aby sa miernilo nadšenie svätých zakladateľov. Je i tu nebezpečenstvo omylu. Dá sa vyjadriť prirovnaním. Je dobré, keď sa šofér nebojí zrážky, neláme si hlavu nešťastiami, ktoré ho môžu stretnúť. Nech sadá k volantu bezstarostne. Podmienkou však je, že udržuje stroj v poriadku a že dbá na všetky pravidlá rozvážnosti na cestách.
Podobný postoj žiada i sv. František Saleský od každého človeka, ak ide o telo: „Viem, že Boh si odo mňa želá, aby mi nezáležalo ani na chorobe, ani na zdraví, viem však aj to, že je výslovná Božia vôľa, aby som zavolal lekára a užíval lieky, keď je to potrebné“.
Psychologicky sú značne odlišné dve veci: starať sa a „pripúšťať si starosti“. Predstavení, rodičia a všetci, čo majú zodpovednosť, sa musia „starať“. Bossuet píše, že oddanosť do Božej vôle uvádza do harmónie dva hlasy. Jeden znie: „Verím, že Pán Boh sa stará o všetko.“ Druhý potom vraví, že treba konať, byť bdelým a nepokúšať Boha.
Pekný je povzdych: „Nechajme konať Pána Boha!“ Aby však bol na správnom mieste, treba mať na mysli poznámku, ktorú napísal P. Surin vo svojom Duchovnom katechizme: „Je dobré nechať Pána Boha, keď on koná sám, ale nie je správne ponechať všetko Pánu Bohu, keď on chce, aby sme niečo robili aj my.“ Lebo to je Božia vôľa, vaše posvätenie (l Sol 4,3).
Turzovka, 26.11.2016