Narodila sa v Tagaste v Afrike roku 331 v kresťanskej rodine.
Ešte celkom mladú ju vydali za Patrícia. Jedným z jej synov bol Augustín, veľmi nadaný, za obrátenie ktorého preliala veľa sĺz a vyslala veľa modlitieb k Bohu. Je príkladom vynikajúcej matky, ktorá modlitbou živila vieru a čnosťami ju robila viditeľnou. Zomrela v Ostii roku 387.
Z Vyznaní svätého biskupa Augustína si prečítajte o sv. Monike:
Keď sa blížil deň jej odchodu z tohto života – ty si vedel o tom dni, my nie –, stalo sa, verím, tvojím tajomným riadením, že sme sami, ja a ona, stáli opretí o okno, odkiaľ bolo vidieť do záhrady nášho domu, tam v Ostii nad Tiberom, kde sme sa ďaleko od ľudí zotavovali po dlhej namáhavej ceste pred plavbou. Rozprávali sme sa teda sami veľmi milo, pričom „sme zabúdali na to, čo je za nami, a uháňali za tým, čo je pred nami“. V prítomnosti pravdy, ktorou si ty, sme sa pýtali, aký bude večný život svätých, ktorý „ani oko nevidelo, ani ucho nepočulo“, ktorý „ani do ľudského srdca nevystúpil“. A žíznivo sme otvárali ústa srdca nadprirodzeným prúdom z tvojho zdroja, zo zdroja života, ktorý je u teba.
O tomto som hovoril, aj keď nie takýmto spôsobom a takýmito slovami, a ty, Pane, vieš, že v ten deň, keď sme o tom hovorili, tento svet strácal uprostred slov pre nás cenu aj so všetkými jeho pôžitkami. Vtedy ona povedala: „Syn môj, čo sa mňa týka, už ma nič neteší v tomto živote. Neviem, čo by som tu ešte robila a načo by som tu bola, keď už nemám v čo dúfať na tomto svete. Iba pre jedno som túžila zostať ešte nejaký čas v tomto živote: aby som ťa mohla vidieť ako kresťana katolíka skôr, ako zomriem. A Boh mi to dal vrchovato, lebo môžem vidieť, že si celkom pohrdol pozemskou blaženosťou a stal si sa jeho služobníkom. Čo tu mám ešte robiť?“
Nespomínam si presne, čo som jej na to odpovedal; ale odvtedy prešlo asi päť dní, viac to nebolo, a ľahla si v horúčke. Počas choroby v ktorýsi deň zamdlela a stratila na chvíľu vedomie. My sme pribehli k nej, ale hneď prišla k sebe a keď videla, ako tam s bratom stojíme, povedala nám, akoby niečo hľadala: „Kde som to bola?“
A keď nás videla skľúčených od žiaľu, povedala: „Tu pochovajte svoju matku.“ Ja som mlčal a zadržiaval som plač. Ale môj brat povedal čosi, ako že by bol radšej, keby zomrela nie v cudzine, ale vo vlasti. Keď to počula, pozrela naňho s výrazom nevôle, že takto rozmýšľa, a potom pozrela na mňa a povedala: „Pozri, čo hovorí.“ A nato obom: „Toto telo pochovajte hocikde. Nech vás starosť oň netrápi. Len o to vás prosím, aby ste pamätali na mňa pri Pánovom oltári, nech budete kdekoľvek.“ Keď vyslovila, ako mohla, toto svoje presvedčenie, zatíchla a choroba sa jej rýchlo zhoršovala.
Modlime sa.
Bože, útecha zarmútených, ty si milosrdne vyslyšal svätú Moniku, keď ťa so slzami v očiach vytrvalo prosila za obrátenie svojho syna Augustína; daj, aby sme aj my na príhovor obidvoch oplakávali svoje hriechy, a tak dosiahli milosť tvojho odpustenia. Skrze nášho Pána Ježiša Krista, tvojho Syna, ktorý je Boh a s tebou žije a kraľuje v jednote s Duchom Svätým po všetky veky vekov.