Farnosť Turzovka

Rímskokatolícka Cirkev

Pre tých čo boli v koncentračnom tábore bolo bolestné mimo iného nepredstaviteľného utrpenia aj to, že stratili meno a stali sa číslom.

Deti hnevá keď ich meno niekto komolí a prezýva ich. Sme radi keď si niekto zapamätá naše meno...

Sme stotožnení so svojim menom.

Boh si chráni svoje meno druhým prikázaním a bol „žiarlivý“ na svoje meno. Mohol ho vysloviť veľkňaz v jeden deň roka a aj to ticho.  

V biblii sám Boh dáva meno svojim verným (Abrahám, Izrael) a dal ho aj svojmu Synovi. V Evanjeliu sme počuli: Dali mu meno Ježiš, ktorým ho anjel nazval skôr, ako sa počal v živote matky.

Meno Ježiš pochádza z gréckeho mena Iésus (Ἰησοῦς) polatinčeného v stredovekých verziách Biblie. Iésús sa uvádza v gréckej Septuaginte ako prepis hebrejského mena Jehošua alebo skrátene Ješua (Jahve je spasenie, Spasiteľ, Záchranca).

Ježiš sa nazýva aj Ježiš Nazaretský alebo Ježiš z Nazaretu, podľa mesta Nazaret, kde prežil detstvo.

Kresťania ho nazývajú aj Ježiš Kristus. Kristus však nie je meno, ale titul pochádzajúci z gréckeho christós (grécky: Χριστός), čo znamená Pomazaný. Toto slovo je pravdepodobne prekladom hebrejského Mesiáš (heb. מָׁשִיַח), čo doslovne znamená "pomazaný Jahvem" resp. "pomazaný Bohom".

Starí kresťania často Ježiša nevolali Christos, ale používali grécke Chrestos, čo znamená dobrý. Toto bolo zároveň bežné grécke meno, hlavne u spodných vrstiev a otrokov (kde sa kresťanstvo zozačiatku najviac šírilo). Túto formu mena spomínajú už najstarší zachovaní kresťanskí autori: Justín Mučeník (Apol., I, 4), Klement Alexandrijský (Strom., II, iv, 18), Tertullianus (Adv. Gentes, II), a Lactantius (Int. Div., IV, vii, 5). Najstarší zachovaný datovaný kresťanský nápis (318) taktiež obsahuje túto formu. Dve najstaršie zachované biblie zo štvrtého storočia (Codex Vaticanus a Codex Sinaticus) nazývajú kresťanov "chrestianos" a "chreistianos". V niektorých jazykoch (vrátane slovenčiny, alebo francúzštiny) sa doteraz Kresťania nazývajú slovom s "e", nie slovom odvodeným od slova "Kristus".

Keď Židia hovorili o mene niekoho nemysleli pod tým len skupinu písiem. Meno vyjadrovalo podstatu osobnosti. Teda to čo žil, čo konal a učil. V našom západnom myslení by tomu asi najlepšie zodpovedalo slovo duch. Konať v duchu niekoho, to znamená postupovať podľa jeho úmyslov. Modliť sa v mene Ježišovom teda neznamená len dovolávať sa ho ako svojho známeho a priateľa, ale prosiť o tie veci, o ktoré by prosil on sám. Keď sa tvoril dnešný misál používaný pri sv. omšiach dosť sa diskutovalo o tom aby nahradili archaické „skrze“ slovom: v mene Krista...

    Veriaci kresťania už od počiatku Cirkvi vzývali najsvätejšie meno Ježiš. V liturgických slávnostiach sa však začalo uctievať až v 14. st.. Sv. Bernardín Siensky a jeho žiaci neúnavne šírili úctu mena Ježiš po celom Taliansku a ostatnej Európe.Za čias sv. Bernardína Sienského (1380 - 1444) bolo Taliansko rozdelené na kniežatstvá a mestské republiky. V tomto období sa často vyskytovali dlhotrvajúce nepriateľstvá medzi šľachtickými rodmi. Jednou z úloh Bernardínovho apoštolátu bolo odstraňovanie nenávisti a zmierovanie nepriateľov. Sv. Bernardín to robil prostredníctvom šírenia úcty k Ježišovmu menu. Zhotovil si zvláštny znak: obraz žiariaceho slnka a v ňom začiatočné písmená troch latinských slov: IESUS HOMINUM SALVATOR (Ježiš, Spasiteľ ľudí) - IHS. Nad prostredným písmenom H bol kríž. Vznikol tak nový erb, ktorý pripomínal kresťanské tajomstvo spásy a nahradzoval iné erby a znaky, ktoré ľudí rozdeľovali. 

    Znak Ježišovho mena sa v Taliansku veľmi rozšíril. Ozdoboval verejné budovy i súkromné domy a stal sa znamením kresťanského bratstva. Ľudia sa týmto znakom ozdobovali aj veci bežnej potreby. Našiel sa maľovaný na tanieroch i na rýľoch a iných náradiach. Takto chceli naplniť odkaz apoštola Pavla. „A všetko, čokoľvek hovoríte alebo konáte, všetko robte v mene Pána Ježiša a skrze neho vzdávajte vďaky Bohu Otcovi.“ V 16. st. bol zavedený ako liturgický sviatok. Roku 1530 pápež Klement VII. povolil rádu Menších bratov, aby ako prví oslavovali meno Ježiš Bohoslužbou hodín.

    Keď sa zbežne pozrieme do NZ zistíme, čo všetko sa dialo v mene Ježišovom. Kresťania sa zhromažďovali v mene Ježišovom. Vierou mali život v Ježišovom mene. Apoštoli krstili v mene Ježišovom. V Ježišovom mene mazali chorých olejom. Diali sa divy v mene Ježišovom, uzdravenia i exorcizmy. Apoštoli kázali a učili a ohlasovali evanjelium v mene Ježišovom. V Ježišovom mene je prisľúbené poslanie Ducha Tešiteľa a vyslyšanie prosieb. V Ježišovom mene boli ospravedlnení. V mene Ježišovom aj vylučovali z cirkvi. 

Zacitujme si niečo z rečí svätého Bernardína Sienskeho: O večnom evanjeliu.

    Ježiš – je to presväté meno, po ktorom naši dávni otcovia tak veľmi túžili, v úzkostiach a súžení často ho vyslovovali, v slzách po ňom vzdychali, žiadali si ho a túžobne očakávali. A kaď nadišiel čas milosti, milosrdne sa im ho dostalo. S týmto menom nech sa, prosím, nespája predstava dajakej chtivosti po vláde alebo pomste, lež nech nám z neho znie iba spravodlivosť. Vyslov to meno, ktoré nám bude hovoriť o milosrdenstve; meno Ježiš nech sa nesie k našim ušiam, lebo len vtedy nám tvoj hlas bude znieť sladko a tvoja tvár pôvabne zažiari.

    Skrátka, meno Ježiš je pevným základom viery, ktoré utvára Božích synov. Viera katolíckeho náboženstva totiž spočíva na poznaní Ježiša Krista a jeho svetla. On je svetlo pre dušu, je bránou do života a zárukou života vo večnej blaženosti. Túto vieru ak niekto ešte nenašiel, alebo ju od seba odhodil, ten sa podobá človeku, čo kráča v tmavej noci bez svetla, alebo so zavretými očami sa ozlomkrky rúti cez nebezpečné prekážky, a môže sa vystatovať hocakými schopnosťami svojho umu, predsa len kráča za slepým vodcom, ak sa pri poznávaní nebeských tajomstiev chce opierať iba o svoj ľudský rozum. Podoba sa tomu, čo sa chystá postaviť si dom a pritom nemyslí na základy; alebo inému, čo sa pokúša vojsť do domu cez strechu a pritom si nevšíma, že dom má aj dvere.

    Týmto základom je Ježiš; on je svetlo i dvere; on v snahe ukázať blúdiacim seba ako cestu, každému človeku ponúka svetlo viery, aby človek zatúžil po Bohu ešte nepoznanom, potom v túžbe aby mu uveril a vierou aby ho našiel a poznal. A na tomto základe pevne stojí Cirkev, vybudovaná na mene Ježišovom. Meno Ježiš je ozdoba kazateľov, a to tým, že pôsobí, aby jeho slová jasne žiarili, keď sa ohlasujú, aj keď sa počúvajú. Čo myslíš, z čoho vzniklo na celom svete tak veľké, nečakané a žiarivé svetlo viery, ak nie z ohlasovania mena Ježišovho? Či nie leskom a pôvabom toho mena nás Boh povolal do svojho obdivuhodného svetla? A tým, čo ich oblialo toto svetlo a v jeho jase poznali pravé svetlo, Apoštol právom hovorí: „Kedysi ste boli tmou, ale teraz ste svetlom v Pánovi. Žite ako deti svetla.”

    Ó aké slávne je toto meno, aké vznešené, milé a pôsobivé. Ním sa nám odpúšťajú hriechy, ním sa premáhajú nepriatelia, ním sa chorým uľavuje, trpiaci v nešťastí sa ním posilňujú a potešujú. Ty si sláva veriacich, učiteľov i kazateľov, ty posilňuješ pracujúcich a vzpružuješ ochablých. Svojou ohnivou vrelosťou zapaľuješ zbožné túžby, spĺňaš vrúcne prosby, duše rozjímajúcich napĺňaš nadšením, tvojou pomocou sú oslávení všetci tí, čo ako víťazi vošli do nebeskej vlasti. Najsladší Ježišu, pre tvoje najsvätejšie Meno daj nám, aby sme s nimi aj my požívali radosti tvojho kráľovstva.

Turzovka, 3.1.2015




Prihlásiť

Prihláste sa do svojho účtu

Užívateľské meno *
Heslo *
Zapamätať

Rímskokatolícka cirkev Farnosť Turzovka, všetky práva vyhradené.

Copyright © 2014 - 2018.

Created by Silvester Judák.

Tvorba farských webov.