Prevádzkovateľ webu Rímskokatolícka cirkev Farnosť Turzovka, IČO: 31 912 362 ako prevádzkovateľ na účely ochrany osobných údajov

spracováva na tejto webovej stránke cookies nevyhnutné pre technické fungovanie webových stránok, ako aj pre analytické účely.

Farnosť Turzovka

Rímskokatolícka Cirkev

Svätý Ján Zlatoústy patrí medzi veľké osobnosti kresťanského východu a celej Cirkvi.

Pochádzal zo sýrskeho veľkomesta Antiochie, kde sa narodil niekedy medzi rokmi 340 a 350.

Jánov otec bol vysoký dôstojník. So svojím synom sa však veľmi nepotešil, lebo zomrel krátko po jeho narodení. Ján bol druhým dieťaťom svojich rodičov; mal o niečo staršiu sestru, ale tá čoskoro zomrela. Odvtedy sa matka ako mladá vdova celkom venovala výchove syna. Literárne svedectvo o jej príkladnej výchove zanechal slávny rétor Libanius, ktorý bol chlapcovým prvým učiteľom.

Priveľká starostlivosť matky však trocha rozmaznala Jána, takže nemal odvahu nasledovať svojho priateľa Bazila, ktorý si zvolil duchovný stav. No povzbudzovaný Bazilom sa napokon aj on rozhodol odísť z rodného domu. Ale matka ho so slzami prosila, aby ju neopúšťal. Ján jej urobil po vôli. Doma síce viedol akýsi druh pustovníckeho života, ale v nepustovníckom pohodlí, o ktoré sa starala matka. Ján vtedy ešte nebol pokrstený. Krst prijal po dlhšej príprave na Veľkú noc roku 368 alebo 369. Mal vtedy približne 20 rokov.

Niekedy v tom čase Ján začal navštevovať antiochijskú teologickú školu, kde vyučoval vynikajúci znalec Svätého písma Diodoros, neskorší biskup v Tarze. roku 371 bol Ján zaradený do antiochijského kléru ako lektor, predčitateľ.

Roku 372, bolo to pravdepodobne po matkinej smrti, sa Ján rozhodol skoncovať s pohodlím a začal prísny asketický život. Najprv žil 4 roky pod vedením staršieho sýrskeho mnícha na vrchu Silpiu pri Antiochii. Potom sa utiahol do opustenej jaskyne, kde strávil 2 roky v tvrdej disciplíne a v štúdiu kresťanskej dokonalosti. V prísnosti voči sebe zachádzal priďaleko: nedoprial si spánok ani vo dne, ani v noci, málo jedol a trpel vlhkosťou a chladom jaskyne. To všetko mu tak podkopalo zdravie, že sa musel vrátiť do Antiochie, aby sa udržal pri živote. Tam ho biskup Meletios vysvätil za diakona a roku 380 ho vzal so sebou na všeobecný cirkevný snem do Carihradu. V tom období Ján začal aj svoju bohatú spisovateľskú činnosť.

Koncom roku 385 alebo začiatkom 386 bol Ján vysvätený za kňaza. Ako kňaz pôsobil 12 rokov v sýrskej metropole Antiochii. Vynikol predovšetkým ako kazateľ. Jeho vynikajúce homílie, ktoré mu vyslúžili prímeno Zlatoústy (po grécky Chrysostomos), pochádzajú väčšinou z toho obdobia. Ich predmetom boli najčastejšie state zo Sv. písma (Genezis, žalmy, evanjeliá...).

Medzi početnými zachovanými homíliami sa nachádzajú aj viaceré oslavné a príležitostné. Povestné sú tzv. "stĺpové" homílie alebo homílie o sochách. Vznikli v pôste roku 387, po ľudovej vzbure proti mimoriadnej cisárskej dani. Ľudia rozbili a zosmiešnili sochy cisára a jeho rodiny. Niektorých za to popravili a očakávali sa hromadné represálie. Antiochijský biskup-patriarcha Flavián sa ponáhľal zmieriť cisára Teodózia. Hlavnú reč mu pripravil pravdepodobne sám Ján Zlatoústy. A kým mesto s napätím čakalo na výsledok biskupovho vyjednávania, Ján predniesol 21 homílií, v ktorých sa rečnícke majstrovstvo spájalo s hĺbkou kresťanského ducha. Ján v nich otvorene hovoril o vážnosti situácie, vyzýval k úprimnému pokániu a povzbudzoval ku kresťanskej nádeji a k vytrvalej modlitbe. Biskupovo poslanie na cisárskom dvore sa skončilo úspešne. Ján privítal radostnú správu osobitnou slávnostnou homíliou.

V septembri roku 397 zomrel carihradský biskup-patriarcha Nektarius. Mladý cisár Arkádius na radu svojho prvého ministra Eutropia rozhodol, že novým biskupom mesta bude slávny antiochijský kazateľ. Keďže však predpokladali, že sa bude usilovať ujsť pred cisárskym rozhodnutím, povolali ho pod inou zámienkou do Carihradu a iba cestou mu prezradili, čo ho čaká. Ján, hoci nerád, sa podvolil a po formálnej voľbe carihradskej cirkevnej synody prijal biskupskú vysviacku z rúk alexandrijského patriarchu Teofila. Sám Teofil spĺňal túto úlohu veľmi neochotne, iba s ohľadom na cisára, lebo mal pre patriarchálny carihradský stolec už pripraveného svojho kandidáta.

Tak cisársky dvor, ako aj ľud prijali Jána Zlatoústeho s nadšením. Ale čoskoro sa ukázalo, že každý má inakšie predstavy o úlohe biskupa v hlavnom cisárskom meste.

Jánov predchodca Nektarius dobre vychádzal s cisárskym dvorom, lebo sa vedel prispôsobiť jeho životnému štýlu. Pravda, takýto štýl sa neriadil vždy správnymi kresťanskými zásadami. V prepychu sa zabúdalo na chudobných a mravnosť tiež nebola na patričnej výške. Okrem toho intrigánstvo šliapalo neraz tie najzákladnejšie požiadavky spravodlivosti, o kresťanskej láske ani nehovoriac.

Ján videl, že ak nechce zradiť evanjelium a svoje pastierske poslanie, musí veľa vecí zmeniť. A ako správny reformátor začal od seba. Z patriarchálneho paláca odstránil všetok luxus a skoncoval so slávnostnými hostinami. Žil a jedol jednoducho a takúto jednoduchosť vyžadoval aj od duchovenstva. K väčšej disciplíne viedol najmä mníchov, ktorí sa radi túlali mimo kláštora a chodili po hostinách v bohatých domoch. Na druhej strane nový carihradský biskup krotil aj priveľkú horlivosť niektorých nábožných dám, ktoré chceli robiť v Cirkvi poriadky podľa vlastných predstáv a tak vyvolávali zmätky.

Jánovo úsilie o jednoduchosť a skromnosť sa nevzťahovala na všetko. V bohoslužbách sa usiloval o čím väčšiu slávnostnosť a zaviedol niektoré nové procesie. Veriaci prijali s veľkým uspokojením tieto zmeny, ktoré zodpovedali ich cíteniu a ktoré spolu s kázňami Jána Zlatoústeho prispeli k celkovému prehĺbeniu nábožnosti.

Srdce jednoduchého ľudu si horlivý patriarcha najväčšmi získal široko založenou dobročinnosťou. To, čo ušetril úspornými opatreniami, išlo na pomoc chudobným a na podporu charitatívnych ustanovizní.

No nie všetci sa pozerali žičlivo na biskupovo počínanie. Intrigánski mocipáni a spohodlnené duchovenstvo pociťovali Jánove reformy ako rušivý zásah do ich života a spôsobu myslenia. Preto hľadali dôvody, pre ktoré by ho mohli obviniť a tak pozbaviť vplyvu, prípadne i dobrého mena. A dôvody ľahko našli, lebo Ján Zlatoústy nepoznal diplomatické kľučkovanie; aj v delikátnych situáciách, kde by sa azda žiadala väčšia obozretnosť, postupoval s prorockou priamosťou.

Prvé väčšie nedorozumenie s cisárskym dvorom mal roku 399, keď poskytol (podľa vtedajšieho práva) azyl prvému Eutropiovi, ktorý upadol do cisárskej nemilosti a pred prenasledovateľmi utiekol do patriarchovho kostola.

Ďalšie nepríjemnosti si zapríčinil reformami v Malej Ázii. Podnet vyšiel od maloázijských biskupov, ktorí usporiadali v Carihrade synodu a na tej obvinili efezského metropolitu Antonina zo simónie - svätokupectva. Biskupi žiadali carihradského patriarchu, aby zasiahol. Ten najprv poslal komisiu, aby vyšetrila celý prípad. Ale komisia sa stretla s veľkými ťažkosťami. Preto na opätovné naliehanie biskupov sa Ján vybral osobne začiatkom roku 401 do Malej Ázie. Krátko predtým zomrel efezský metropolita. Ján Zlatoústy usporiadal v Efeze synodu. Zosadil na nej 6 svätokupeckých biskupov a za nového metropolitu určil jedného zo svojich diakonov. Na spiatočnej ceste zosadil ďalších nehodných biskupov a nahradil ich svedomitými duchovnými pastiermi. Cirkevne zmýšľajúci duchovní a veriaci prijali tieto zmeny s uspokojením, no biskupi a kňazi, ktorí boli postihnutí Jánovou reformou, v skrytosti organizovali proti nemu odboj.

V Carihrade si Ján Zlatoústy sťažil situáciu kritizovaním cisárovnej Eudoxie (Eudokie) alebo skôr - niektorých jej vážnych chýb. Cisárovná nežila príkladným kresťanským životom a ľahko spoznala seba samu v patriarchových kázňach, keď tento zápalisto pranieroval starozákonnú bezbožnú kráľovnú Jezabel alebo cudzoložnú Herodiadu. Podráždená cisárovná hľadala iba vhodnú príležitosť, ako sa zbaviť nepríjemného mravokárcu.

Takáto príležitosť sa naskytla, keď Ján Zlatoústy poskytol útulok 50 mníchom, ktorých alexandrijský patriarcha Teofil odsúdil za sympatie k starokresťanskému teológovi Origenovi. Origenes bol veľký teológ a askéta, ale v niektorých bodoch sa odchýlil od pravovernej náuky. Na to mohol sa odvolať patriarcha Teofil, keď spomenutých mníchov vykázal z Egypta. Ján Zlatoústy však nevidel dostatočný dôvod, prečo by im mal odmietnuť pohostinstvo. Nijako tým nechcel porušiť cirkevnú právomoc alexandrijského patriarchu. To bol i dôvod, prečo neprijal mníchov do cirkevného spoločenstva prv, kým Teofil neodvolá exkomunikáciu, ktorou ich vylúčil z egyptskej cirkvi.

Ale Teofil nechcel o odvolaní exkomunikácie ani počuť. Naopak, obžaloval u cisára Jána Zlatoústeho zo zásahu do jeho cirkevnej právomoci. Cisár Arkádius a Eudoxia spočiatku odmietli nespravodlivú obžalobu. Ale napokon súhlasili so synodou, ktorú patriarcha Teofil so svojimi spojencami usporiadal v septembri 403 neďaleko Chalcedonu, na maloázijskom brehu Bosporu oproti Carihradu. 36 biskupov tam rokovalo pri veľkom dube (preto je toto zhromaždenie známe pod menom "Synoda pri dube") o obvineniach proti Jánovi Zlatoústemu. Obžaloba obsahovala 46 bodov. Najvážnejšie z nich boli: prchkosť Jánovej povahy, jeho reformné zásahy v Malej Ázii a prijatie vypovedaných egyptských mníchov.

Účastníci synody žiadali obvineného patriarchu, aby sa osobne dostavil na ich zasadanie. O to isté ho žiadal aj cisár. Ján však poslal iba svojich vyslancov. Ich prostredníctvom oznámil biskupom, že ich zhromaždenie nemá patričnú kompetenciu, aby ho odsúdilo; on sám je ochotný zodpovedať sa pred všeobecným cirkevným snemom. Nato biskupi vyhlásili Jána Zlatoústeho za zosadeného a žiadali cisára, aby ho vykázal z Carihradu. Cisár súhlasil. Ľud sa však búril proti takémuto rozhodnutiu. Ján chcel predísť krviprelievaniu, a preto sa sám vydal do rúk cisárovým poverencom. Tí ho odviedli do vyhnanstva v blízkej maloázijskej provincii Bitýnii.

Toto jeho prvé vyhnanstvo však netrvalo dlho. Carihradský ľud neprestal protestovať proti odchodu obľúbeného arcipastiera. Okrem toho sa v cisárskom paláci stalo vážne nešťastie a historici hovoria aj o zemetrasení, ktoré v tom čase postihlo Carihrad. Cisárovná Eudoxia videla v týchto udalostiach Boží trest, a preto rýchlo dala priviesť naspäť patriarchu.

Ten sa vrátil, ale ostrými kázňami čoskoro znova popudil proti sebe cisárovnú. Pod jej vplyvom a na neprestávajúce žaloby Jánových protivníkov cisár Arkádius nariadil Jánovi Zlatoústemu najprv domáce väzenie a v júni roku 404 ho dal odviesť do vyhnanstva v Kukuze (dnešné Göksum v stredovýchodnom Turecku).

Jánov pobyt v Kukuze trval 3 roky. Jeho zdravie veľmi trpelo, ale napriek tomu ho tvrdé vyhnanstvo nezlomilo. Napísal veľa listov, ktorými posilňoval svojich veriacich. Niektorí z nich podnikli ďalekú cestu, aby ho mohli navštíviť. Postupom času začali k nemu stále viac prichádzať ľudia z jeho rodnej sýrskej Antiochie, ktorá bola bližšie. Antiochijský patriarcha Porfýrius si sťažoval cisárovi na rastúcu popularitu nepohodlného vyhnanca. Keď sa okrem toho cisár dozvedel, že Ján Zlatoústy nadviazal styky s pápežom Inocentom I., rozkázal ho odviesť do ťažko dostupného Pitiontu na východnom pobreží Čierneho mora.

Vyhnaný patriarcha nastúpil Ďalekú, 1500-kilometrovú cestu niekedy v druhej polovici augusta roku 407. Podlomené zdravie mu sťažovalo prechod cez početné horské hrebene maloázijského vnútrozemia. Bezcitní sprievodcovia mu však nedopriali odpočinok. Tak to trvalo do 14. septembra, keď Jána Zlatoústeho celkom opustili sily a zrútil sa na tvrdú zem. Sprievodcovia ho odniesli do neďalekého kostolíka v Komane (blízko dnešného mesta Tokat v severnom Turecku). Zomierajúci patriarcha tam ešte mohol prijať Eucharistiu. Jeho posledné slová boli: "Nech je Boh vo všetkom pochválený. Amen." Pochovali ho vedľa hrobu miestneho mučeníka sv. Baziliska.

Keď sa o smrti Jána Zlatoústeho dozvedel pápež Inocent I., usiloval sa dosiahnuť aspoň jeho posmrtnú rehabilitáciu. Tento pápež sa zaoberal už roku 405 na Rímskej synode prípadom nespravodlivo zosadeného carihradského patriarchu a usiloval sa mu pomôcť. Ale byzantský cisár odmietol prijať pápežovo posolstvo. Vtedy Inocent prerušil cirkevné spoločenstvo s východnými patriarchami, ktorí sa usilovali o Jánovo odsúdenie, a po jeho smrti bol ochotný obnoviť toto spoločenstvo iba vtedy, keď zaradia meno Jána Zlatoústeho do cirkevných zoznamov pravoverných biskupov. Prvý tak urobil antiochijský patriarcha Alexander. O 4 roky neskôr ho nasledoval carihradský patriarcha Atikus a napokon aj alexandrijský patriarcha sv. Cyril, ktorý bol synovcom Jánovho nezmieriteľného nepriateľa, patriarchu Teofila.

Liturgická úcta sv. Jána Zlatoústeho sa začala roku 428, keď bol v byzantskej ríši ustanovený jeho sviatok. O 10 rokov neskôr slávnostne preniesli z Komany do Carihradu jeho telesné pozostatky. Uložili ich v chráme Svätých apoštolov, kde sa tradične pochovávali carihradskí biskupi a byzantskí cisári. Od konca stredoveku a najmä po dobytí Carihradu Turkami (r. 1453) je osud svätcových pozostatkov neistý. Rím a mnohé iné miesta západnej i východnej Cirkvi tvrdia, že majú relikvie tohto významného muža.

Po sv. Jánovi Zlatoústom sa zachovala úctyhodná literárna pozostalosť. Jej jadrom je niekoľko sto kázní, ktoré vyvolávali obdiv jeho súčasníkov a u neskorších generácií mu zaslúžili prímeno Zlatoústy.

Najväčšiu časť kázní tvoria homílie s textom Sv. písma. Tak sa zachovalo 67 homílií ku knihe Genezis, 90 k evanjeliu podľa Matúša, 88 k Jánovmu evanjeliu, 58 k žalmom, 55 ku Skutkom apoštolova 32 k listom sv. Pavla.

Panegyrické čiže oslavné kázne venoval osobám Starého i Nového zákona (Makabejskí bratia, sv. Pavol), ako aj cirkevným osobnostiam (rímski mučeníci, antiochijskí biskupi a teológovia). V niektorých kázňach bránil kresťanskú vieru proti židom a proti ariánom. Liturgicky cenné sú kázne na veľké sviatky cirkevného roku a katechetické príhovory čakateľom krstu, ako aj novokrstencom.

Významnú skupinu tvoria príležitostné kázne (napr. spomínané "stĺpové" kázne pri ľudovej vzbure a kázne po zosadení obávaného ministra Eutropia). Sú to prejavy plné rečníckej sily, živých obrazov a kultúrno-historických podrobností, takže sú nielen ukážkou rečníckeho majstrovstva, ale aj cenným materiálom pre štúdium vtedajšieho obdobia.

Okrem kázní sv. Ján Zlatoústy zanechal aj niekoľko väčších spisov, v ktorých vyzdvihuje a bráni mníšske ideály, chváli Bohu zasvätené panenstvo a predkladá zásady kresťanskej výchovy. Zvlášť cenné je dielo Peri hierosynés. Je to literárny dialóg o dôstojnosti kňazstva. Táto kniha sa veľmi rozšírila a vykonala veľa dobrého v Cirkvi.

Dokumentačnú hodnotu má 236 zachovaných listov z vyhnanstva. Sú určené viac ako 100 rozličným adresátom, všetko verným prívržencom. Najviac z nich, 17, poslal obetavej carihradskej diakonke Olympii.

Neskoršia východocirkevná tradícia označila menom slávneho carihradského biskupa najpoužívanejší formulár eucharistickej bohoslužby ("Božská liturgia sv. Jána Zlatoústeho"). Ale vážni historici v tejto veci sú zdržanliví. Poukazujú na to, že základy uvedenej bohoslužby vznikli ešte pred Jánom Zlatoústym, kým konečnú podobu jej dal patriarcha Filoteos Kokkinos v 14. storočí.

Literatúra: ONDRUŠ, R.: Blízki Bohu i ľuďom. Tatran Bratislava 1991

 




Prihlásiť

Prihláste sa do svojho účtu

Užívateľské meno *
Heslo *
Zapamätať

Rímskokatolícka cirkev Farnosť Turzovka, všetky práva vyhradené.

Copyright © 2014 - 2019.

Created by Silvester Judák.

Tvorba farských webov.