Sk 22, 30; 23, 6-11, Jn 17, 20-26
Platón rozpráva mýtus o gigantoch, ktorí sa vzbúrili proti bohom a boli za trest rozseknutí na dve časti.
Tento mýtus naznačuje, že bohovia sa obávali, aby človek nedosiahol ich veľkosť. Rovnako to zaznieva i v legende o Prometeovi.
Neviem prečo tieto pohanské predstavy pretrvávajú do dnešnej doby. Ľudia sa boja, že im Boh berie šťastie a preto dal prikázania; ak sa smejú a sú šťastní, že Boh im to zoberie...
Pritom už 2 000 rokov nám evanjelium hovorí úplne niečo iné. Boh miluje svet, posiela svojho Syna, aby nás zachránil. Keď Ježiš prišiel na svet posťažoval si: Spravodlivý Otče, svet ťa nepozná, ale ja ťa poznám. A tieto slova platia dodnes. Nepoznáme Boha, máme o ňom zlú predstavu.
Pritom, čo sme aj dnes počuli v evanjeliu? Otče, chcem, aby aj tí, ktorých si mi dal, boli so mnou tam, kde som ja, aby videli moju slávu, ktorú si mi dal...
A čo je dôležité, Pán Ježiš celým svojim životom, postojmi i slovami hovorí o tom, že Boh nežiarli na naše šťastie, ani naše úspechy, ani sa pred nami neskrýva.
Boh sa cez Ježiša zjavuje a zjednocuje sa s nami. Pán Ježiš to vyjadril takto: Spravodlivý Otče, svet ťa nepozná, ale ja ťa poznám. I oni spoznali, že si ma ty poslal. Ohlásil som im tvoje meno a ešte ohlásim, aby láska, ktorou ma miluješ, bola v nich a aby som v nich bol ja.“ Ježiš chce byť v nás. V našich postojoch, myšlienkach, skutkoch. Ešte viac – v Eucharistii sa s nami úplne spája.
Ozaj, nie je aj v nás stále niečo pohanské? Nehovoríme: Prečo nás tak Pán Boh skúša?
Áno, je to náročne. Napriek všetkým ťažkostiam bolestiam si uvedomovať, že Boh nás miluje.
Uvedomiť si, že aj v tých ťažkých chvíľach je s nami Nebeský otec a chce nám len a len dobro!
Pred Otčenášom je v tomto veľkonočnom období výzva: Voláme sa Božími deťmi a nimi aj sme... Tešme sa tomu.
Turzovka, 12.5.2016