2 Pt 3, 12-15a. 17-18, Mk 12, 13-17
Včera sme si povedali, že jednoduchšie je veriť teoreticky ako vieru praktizovať.
Prvým kresťanom v praktizovaní viery pomáhala myšlienka na skorý príchod Pána Ježiša. Už nie ako pokorného a trpiaceho, ale v sláve – ako sudcu celého sveta. Preto sa pozdravovali: Marana tha! – Príď, Pane! (1 Kor 16,22)
Potvrdzuje to sv. Peter: Milovaní, očakávate túžobne príchod Božieho dňa, pre ktorý sa nebesia páľavou rozplynú a živly sa v ohni roztopia! Podľa jeho prísľubu očakávame nové nebo a novú zem, na ktorých prebýva spravodlivosť.
Hneď i poukazuje na to, žeby ich to malo motivovať:
Preto, milovaní, keď toto očakávate, usilujte sa, aby vás našiel nepoškvrnených a bez úhony, v pokoji.
Bolo však nebezpečie, že sa oddajú rojčeniu a nič nerobeniu, preto sv. Pavol to musí často riešiť – najmä v 2. liste Solúnčanom.
Ježiš je realista. Rieši aj „prízemné“ problémy. Vlastne som nemusel slovo prízemné dávať do úvodzoviek. Lebo od farizejov a herodiánov to bolo skutočné prízemné –„podrazacké“! Keď však Pán na to odpovedal, chcel nám dať smernicu ku vzťahu k štátu a k Bohu: „Čo je cisárovo, dávajte cisárovi, a čo je Božie, Bohu.“
Čo to môže pre nás znamenať? Žijeme vo svete a ideme k Bohu. Svet, toto politické zriadenie máme prežívať tak, aby sme sa dostali k Bohu. Nemôžme utekať zo spoločnosti a opájať sa duchovnými zážitkami. To by bol nesprávny duchovný smer, zlá zbožnosť, ktorá dostala meno kvietizmus.
Tomáš Špidlík v knihe Pramene svetla píše: Tzv. kvietizmus (od latinského slova quies - pokoj) túži po tom, aby Božia milosť prenikala srdce človeka. Zabúda však na to, že Boh je činnosť, a preto aj Boží život podporuje činnosť. Duchovné zážitky nie sú na to, aby sme sa nimi akoby opíjali a prepadali pasivite, nečinnosti.
Áno, očakávajme Pána ako keby mal prísť dnes, ale robme tak ako keby sme tu budovali večnosť. Nakoniec, vecnosť začína dnes.
Turzovka, 31.5.2016