2 Kr 24, 8-17, Mt 7, 21-29
V prvom čítaní sme počuli strohý popis pádu kráľovstva Izraela a odvedenie jeho ľudu do babylonského zajatia.
Ťažko si vieme predstaviť koľko za tým všetkým bolo slz, krvi a bolesti.
Nezabúdajme na množstvo sklamania veriacich v Boha. Bolo to len čiastočne naznačené. Nabuchodonozor odniesol odtiaľ všetky poklady Pánovho domu i poklady kráľovského paláca a rozbil všetky zlaté nádoby, čo zhotovil izraelský kráľ Šalamún...
Vieme si predstaviť ako ťažko sa s tým vyrovnávali veriaci, ktorí dúfali, že Boh je s nimi. Majú predsa chrám, obete, Boh ich ochráni... A nestalo sa.
Kto koho opustil? Autor 2. Knihy kráľov píše, že ľud opustil Boha. O kráľovi napísal: A robil, čo sa Pánovi nepáčilo, ako jeho otec. Ale čo ostatní? Všetci boli zlí? Všetci opustili Boha? Iste nie. Sme pri tajomstve utrpenia, neprávosti, hriechu, ale i ekonómii spásy.
Aj my sme často v pozícii, že nie sme až tak zlí, ako trpíme. A Pán Ježiš bol „taký zlý“, že si zaslúžil trpieť? A jeho matka Mária, ktorá prežila niečo strašné pre matku! Videla ho zbičovaného, potupeného na kríži, bola od neho kúsok a nemohla mu pomôcť. Skutočné tajomstvo nepravosti.
Neostáva nám nič, iba na základe slov dnešného evanjelia budovať svoj život na skale.
Ako? Domnievam sa, že to každý z nás vie. Pán nám to aj dnes vysvetlil.
Vychádza to tak, že máme budovať večnosť – radostnú večnosť do ktorej sa musíme prebiť cez väčšie-menšie ťažkosti.
Turzovka, 23.6.2016