Mich 7, 14-15. 18-20, Lk 15, 1-3. 11-32
Vo štvrtok som hovoril, že Ježiš bol do istej miery revolucionár.
Len takým podobenstvom o Boháčovi a Lazarovi spôsobil veľký rozruch. A čo dnešné podobenstvo?
Je to perla svetovej literatúry a dobre sa počúva, ľahko sa zapamätá a vôbec by mi nenapadlo, že by mohlo byť revolučné. Až kým som nečítal exegézu Ladislava Simajchla.
Keď Pán Ježíš povedal toto podobenstvo Izraeliti boli vtedy doslova spútaní na každom kroku množstvom rituálnych predpisov, príkazov, zákonov. Každé prestúpenie znamenalo znečistenie a nutnosť zložitého rituálneho očisťovania. Každý Izraelita bol povinný sa vyhnúť človeku, ktorý sa proti zákonom nejako previnil. Nikto nesmel s hriešnikom ani len prehovoriť. Previnilec musel robiť dlhé verejné pokánie, než bol kňazmi prehlásený za čistého.
Keď sme si toto pripomenuli, ľahšie pochopíme, aké pohoršení muselo vtedy vyvolať podobenstvo o márnotratnom synovi - nečistom hriešnikovi - a o dobrotivom Otcovi, ktorý ho nevyhnal, aby robil roky pokánie, ale hovoril s ním, objal ho, prijal ho späť do domu.
Farizeji a tí „zbožní“ si hovorili: Kam by to viedlo, keby sa s hriešnikmi takto mierne zachádzalo?
Ostaňme pri tej revolúcii. Toto podobenstvo by malo urobiť zmenu v našom myslení.
Vtedy, keď sme v pozícii márnotratného – keď zbadáme, že sme urobili zle. Vrátiť sa, ospravedlniť sa.
Vtedy, keď sme v pozícii staršieho brata. Nežiarliť na navrátilcov – tešiť sa spolu s nimi.
Vtedy, keď sme po pozícii otca – keď vidíme nedostatky iných. Nevyčítať, ale mať rád!
Turzovka, Dom sv. Jozefa, 27.2.2016