Ex 32, 7-14, Jn 5, 31-47
Uveriť, že Boh navštívil tento svet a dokonca ako jeden z nás, nie je jednoduché.
Je to radostnejšie než možno uveriť. Boh preto na to človeka pripravoval.
List Hebrejom to vyjadruje takto: Mnoho ráz a rozličným spôsobom hovoril kedysi Boh otcom skrze prorokov. V týchto posledných dňoch prehovoril k nám v Synovi, ktorého ustanovil za dediča všetkého a skrze ktorého stvoril aj svet. (1,1-2)
Pán Ježiš sa preto (hovorí o tom aj dnešné evanjelium) odoláva na svedkov: Ak vydávam svedectvo o sebe len ja sám, moje svedectvo nie je pravdivé. Ale je niekto iný, čo svedčí o mne, a ja viem, že svedectvo, ktoré vydáva o mne, je pravdivé. Kristus potom spomína autority: Jána Krstiteľa a Mojžiša.
O Jánovi Krstiteľovi hovoríme viac cez advent. Sústreďme sa dnes na Mojžiša o ktorom hovorí prvé čítanie.
Mojžiš sa prihováral za ľud tvrdej a nepoddajnej šije, ktorý na ceste z egyptského otroctva do zasnúbenej zemi často zlyhával. Podobne sa potrebuje prihovárať aj za súčasníkov Ježiša Krista a aj za nás.
O orodovaní Mojžiša sa môj principál v Detve, arcidekan M. Laclavík vyjadril takto: Nepáči sa mi ako Starý zákon vyzdvihuje Mojžiša. Robí ho milosrdnejším ako je Pán Boh. Dokonca dáva P. Bohu rozumy.
A nie je to tak aj v dnešnom prvom čítaní? Boh dáva priestor na príhovor ľudí. Ale Mojžiš prosil Pána, svojho Boha, a hovoril: „Pane, prečo planie tvoj hnev proti tvojmu ľudu, ktorý si veľkou silou a mocnou rukou vyviedol z egyptskej krajiny? Nech, prosím, nepovedia Egypťania: ‚Podvodne ich vyviedol, aby ich pozabíjal na horách a vyničil zo zemského povrchu.‘ Nech utíchne tvoj hnev a odpusť zločin svojho ľudu!
Spomeň si na Abraháma, Izáka a Izraela, svojich služobníkov, ktorým si na seba samého prisahal a vyhlásil: ‚Rozmnožím vaše potomstvo ako hviezdy na nebi a celú túto krajinu, o ktorej som hovoril, dám vášmu potomstvu a budete ju mať navždy.‘“
A Pán sa zriekol svojho zámeru a nedopustil skazu, ktorú vyhlásil svojmu ľudu.
O príhovore Mojžiša píše Katechizmus Katolíckej cirkvi (KKC) v čísle textu 210 takto: Po hriechu Izraela, ktorý sa odvrátil od Boha, aby uctieval zlaté teľa, Boh vypočuje Mojžišovo orodovanie a súhlasí s tým, že pôjde uprostred neverného ľudu, prejavujúc tak svoju lásku. Mojžišovi, ktorý si žiada vidieť jeho velebu, Boh odpovedá: „Predvediem pred tebou všetku svoju nádheru a pred tebou vyslovím meno Pánovo“ A Pán prechádza pred Mojžišom a volá: „Pán, Pán je milostivý a láskavý Boh, zhovievavý a veľmi milosrdný a verný“ (Ex 34,5-6). Vtedy Mojžiš vyznáva, Pán je Boh, ktorý odpúšťa.
V tomto dôvernom vzťahu k vernému Bohu, ktorý je zhovievavý a veľmi milostivý, čerpal Mojžiš silu a húževnatosť pre svoje orodovanie. Neprosí za seba, ale za ľud, ktorý si Boh získal. Mojžiš oroduje už počas boja s Amalekitmi, alebo aby dosiahol uzdravenie Márie. Ale najmä po odpadnutí ľudu „si stal v prielome pred neho“ (Ž 106,23), aby zachránil svoj ľud. Dôvody jeho modlitby (orodovanie je tiež tajomný zápas) budú podnecovať odvahu veľkých prosebníkov tak židovského ľudu ako aj Cirkvi: Boh je láska, je teda spravodlivý a verný; nemôže si protirečiť, musí si spomenúť na svoje obdivuhodné skutky; v hre je jeho sláva, nemôže opustiť tento ľud, ktorý nesie jeho meno. (KKC 2577)
Preto sa Putujúca Cirkev sa vo svojej modlitbe spája s modlitbou svätých, ktorých prosí o orodovanie (KKC 2692)
V KKC č. t. 956 čítame o orodovaní svätých: „Lebo tí, čo sú už v nebi, vzhľadom na svoje dôvernejšie spojenie s Kristom, väčšmi posilňujú celú Cirkev vo svätosti... Neprestajne orodujú za nás u Otca, pričom predkladajú zásluhy, ktoré skrze jediného Sprostredkovateľa medzi Bohom a ľuďmi, Ježiša Krista, získali na zemi... Naša krehkosť má teda veľkú oporu v ich bratskej starostlivosti“.
Boli si toho vedomí aj svätci. Zomierajúca sv. Dominika hovorí bratom: Neplačte, budem vám užitočnejšia po smrti a budem vám účinnejšie pomáhať, ako v tomto živote. Podobne sa vyjadril aj Don Bosco.
Skromná sv. Terezka Ježišova: V nebi sa budem venovať tomu, aby som robila dobro na zemi. A vieme ako nás obdarila návštevou relikviára v našej farnosti. Koľko lupienkov milosti nám zoslala.
Dokonca orodujú za nás, nielen svätci, ale aj zosnulí a samozrejme aj my za nich: Putujúca Cirkev veľmi dobre pochopila toto spoločenstvo celého tajomného Tela Ježiša Krista a hneď od prvokresťanských čias si veľmi nábožne uctievala pamiatku zosnulých, a keďže „je svätá a spasiteľná myšlienka modliť sa za mŕtvych, aby boli zbavení hriechov“ (2 Mach 12,46), obetovala za nich aj svoje orodovania. Naše prosby za nich nielenže im môžu pomáhať, ale môžu urobiť účinnejším aj ich orodovanie za nás (KKC 958).
Kedy je toto orodovanie najpotrebnejšie? Nuž, vtedy keď by sme mali zomrieť z lásky na vrchole lásky – pri odchode z tohto sveta.
Preto Cirkev nás povzbudzuje, aby sme sa pripravovali na hodinu svojej smrti („Od náhlej a nepredvídanej smrti vysloboď nás, Pane“ - Litánie k svätým), aby sme prosili Božiu Matku o orodovanie „v hodinu našej smrti“ a tiež aby sme sa zverovali svätému Jozefovi, ktorý je patrónom dobrej smrti (KKC 1014)
Na potrebu orodovania v čase smrti sa objavujú aj v tradícii cirkvi:
Vo všetkom by si mal konať a myslieť tak, ako by si mal dnes umrieť. Keby si mal čisté svedomie, smrti by si sa veľmi nebál. Lepšie by bolo chrániť sa hriechu, než utekať pred smrťou. Ak nie si pripravený dnes, ako budeš zajtra? (Nasledovanie Krista)
Buď chválený, ó, Pane, našou sestrou smrťou tela, ktorej žiaden živý neunikne. Beda tým, ktorí umierajú v smrteľnom hriechu; František Assiský
Blahoslavení tí, čo sa odovzdali celkom do tvojej vôle, im druhá smrť neurobí nič zlého (Tertulian)
Nemali by sme zabúdať ani na našich osobných patrónov:
Pri krste dostáva kresťan vlastné meno v Cirkvi. Rodičia, krstní rodičia a farár musia dbať na to, aby krstenec dostal kresťanské meno. Patronát svätca poskytuje vzor lásky a zabezpečuje jeho orodovanie (KKC 2165).
Turzovka, Dom sv. Jozefa, 10.3.2016