Hebr 3, 7-14, Mk 1, 40-45
Zaznelo nám jedno z najkrajších zvolaní sv. Písma:
Ak chceš môžeš ma očistiť. Pričom ho malomocný na kolenách prosil. Neviem či mal takú vieru, alebo bol už v tak beznádejnej situácii, že mu nič iné neostávalo. Veď topiaci sa aj slamky chytá. Tá beznádej vyplývala z toho, že rozpoloženie malomocného človeka v tom čase bolo neskutočne ťažké. Musel sa odlúčiť od rodiny, musel bývať mimo ľudí, nemal sa čim živiť, musel mať hrkálky a kričať: Malomocný, malomocný, aby sa mu všetci vyhýbali, nenakazili sa, pripadne sa vyhli pohľadu na chorobou zohavené telo... Jednoducho beznádej v maximálnej miere.
Možno sa čudujeme, že neposlúchol čo mu Pán prísne prikázal: „Daj si pozor a nikomu nič nehovor...“ Byť v takej nepredstaviteľne ťažkej situácii a dostať sa z toho, to ho ospravedlňuje, že bol „bez seba“ a začal všade hovoriť a rozchyrovať, čo sa stalo.
Prečo mu to prikázal? Pán nechcel senzácie – chcel však pomôcť k viere tým, ktorí mu odporovali. Preto malomocnému povedal: Choď, ukáž sa kňazovi a prines za svoje očistenie obetu, ktorú predpísal Mojžiš im na svedectvo. Pre kňazov to malo byť svedectvo. Chcel im pomôcť k ešte potrebnejšiemu uzdraveniu – duše.
Ak malomocenstvo je niečo strašné a nepredstaviteľné, strašnejšia je smrť duše. Ak sa hrozíme z malomocenstva, hlavne v takých strašných podmienkach ako ho prežívali chorí ľudia v tom čase, tak by sme sa mali vyhýbať hriechu. Hriech – aj keď si to tak neuvedomujeme – je tiež malomocenstvo ducha. Odlučuje nás od ľudí, je nákazlivý pre iných. Z malomocenstva môže zachrániť vzkriesenie tela, ale zo smrti duše, ak nepoprosíme Boha, sa nedá zachrániť.
Preto volajme: Pane, daj, aby sme počúvali tvoj hlas a nezatvrdzovali si srdcia.
A s dôverou pridajme: Ak chceš môžeš ma očistiť. Pán, to chce. Je potrebné aby sme to aj my chceli a usilovali sa o to.
Turzovka, 15.1. 2015