Sk 3, 1-10, Lk 24, 13-35
V máloktorom príbehu evanjelia sa môžeme všetci nájsť ako v dnešnom.
Preto je také obľúbené. Skúsme nad nim pomeditovať.
Ježišovi učeníci utekajú z Jeruzalema. Uverili v Ježiša, šli za ním - ale národ ho odvrhol. Bol prehlásený za nepriateľa ľudu, popravený ako zločinec.
O čom tak zahĺbení do smútku uvažujú? Môžeme si to domyslieť:
Niečo také sa predsa opravdivému Mesiášovi - Vykupiteľovi nesmelo stať. Je koniec krásneho sna. Ideme radšej od neho preč. Pravda, dnes ráno priniesli ženy nejaké klebietky o tom, že vstal - ale dajte nám s tým už konečne pokoj, my nechceme ešte raz naletieť. Preto radšej preč z Jeruzalema, domov, zas k tomu svojmu obyčajnému životu. Len čo naši susedia? Budú sa nám smiať, že sme naleteli.
Ale ako tak idú, ktosi sa k nim pridáva. Nemajú z toho radosť, netužia teraz po žiadnej spoločnosti. Ale cudzinec akoby nevidel ich namrzenosť a nechuť. Pridáva sa k nim, pozdravuje ich a začína sa vypytovať, odkiaľ idú a kam - a prečo sú takí smutní.
To už je priveľa. Možno vybuchnú: Čože ty si spadol z mesiaca, ty si tu nebol po tieto dni, kedy sa to všetko dialo? Ale cudzinec akoby naozaj o ničom nevedel, pýta sa: A čo to bolo? To ti dvaja už nevydržia. Vykrikujú jeden cez druhého: No, predsa to všetko s Ježišom! Ten ti vedel kázať a jak pomáhal všetkým! Aké robil zázraky! - No skrátka, my sme mysleli, že je to Mesiáš! A teraz je koniec. Naši veľkňazi a starší ho odsúdili, ukrižovali. - A tak ideme domov.
A cudzinec sa usmeje a povie: Vy ste stále rovnakí. Hovoríte, ako pekne Kristus kázal a zatiaľ ste ho tak zle počúvali. Či vám nevysvetľoval, že sa na ňom musí splniť všetko, čo predpovedali proroci? A čo predpovedali? Že na seba vezme ľudské hriechy a pribije ich na drevo kríža, a tak nás vykúpi! Veď práve to všetko, čo sa v posledných dňoch stalo a pred čím utekáte, to najlepšie dokazuje, že Ježiš je Mesiáš.
Ti dvaja počúvajú. Áno, hovorieval tak Ježiš, ale oni to všetko púšťali po vetre, pretože sa to nehodilo do ich predstav. Ale teraz, teraz je im jasné, že sa mýlili. Už je tu známe križovatka a ich mestečko. Slnce už je nad západom. Cudzinec im podáva ruku a chce sa lúčiť. Nie, ani nápad, nenechajú ho predsa odísť, bolo im všetkým tak dobre. Musí s nimi, kam by tak teraz večer šiel. A hneď zháňajú pohostenie. A tak zasadajú s cudzincom k stolu. On ako hosť sa musí pomodliť a deliť chlieb. A on sa modlí modlitbu vďaky a berie a láme chlieb - a v tom si naraz uvedomujú: Veď je to On, je to Ježiš, čo s Ním viackrát sedeli u stola? Či nevedia, ako sa modlil a ako pri poslednej večeri lámal chlieb! Áno, niet najmenších pochyb, podľa tých známych gest ho bezpečne poznali a už sa k nemu vrhajú. Ale On v tej chvíli mizne. Prečo? Pretože už je zbytočný. Už vedia, že žije, že je Mesiáš. Už sa zbavili roztrpčenosti a smútku. Už jasajú, že zase našli svojho Ježiša a svoju vieru v nej a teraz už ju na veky nestratia.
Rýchle sa vracajú do Jeruzalema, aby to všetko povedali i ostatným a cestou sa divia: Že sme ho nepoznali hneď, už cestou - veď sa nám tak krásne počúvalo a cítili sme sa v srdci tak dobre. Že nám to nebolo hneď jasné!
Ako my? Tiež sme niekedy v srdci pocítili to šťastie, ako tí dvaja z Emauz? Trebárs po spovedi alebo po svätom prijímaní; niekedy doma v chvíľke pohody a šťastia; - keď sa nám podarilo niečo dobrého urobiť alebo niekomu urobiť radosť. Takých chvíľ si musíme vážiť. A musíme nimi posilňovať svoju vieru, lebo práve tieto chvíľky šťastia nám ukazujú, kam nás vlastne viera vedie a čo nám chce dát: tiež šťastia navždycky a natrvalo!
Kiež i pri dnešným stretnutí s Ježišom zahorí naše srdce radosťou: Náš Pán žije, je tu s nami, žije na veky a my s ním.
Turzovka, Dom sv. Jozefa, 30.3.2016