Hebr 6, 10-20, Mk 2, 23-28
Keď sa Ježiš pri Jakubovej studni rozprával so ženou – Samaritánkou, apoštoli krútili hlavami: - Ako to, že sa rozpráva so ženou? Potom sa to už na jeho hlavu sypalo jedno za druhým: - Ako to, že je a pije s hriešnikmi? - Ako to, že sa nepostí? – Ako to, že nezachováva sobotu?
To bolo ďalšie pohoršenie. Cestou pomedzi zrelé lány obilia si hladní apoštoli drobili v dlani zrno a jedli. Bola sobota a farizeji sa priam zhrozili, ako tak môžu rušiť pracovný pokoj. Pohoršenie bolo ešte väčšie, keď potom Ježiš priamo v synagóge zavolal do stredu človeka s vyschnutou rukou a povedal mu: Vystri ruku! Farizeji sa zhrozili: Ako to, že uzdravuje v sobotu?
Treba v sobotu robiť dobre, alebo zle? Ohradil sa Ježiš. V jeho novom živote pôjde výhradne o lásku, nie o paragrafy. Vidí pred sebou človeka, ktorého má rád, ktorého treba liečiť a ktorému treba pomáhať.
Sobota je pre človeka a nie človek pre sobotu. Syn človeka je pánom aj nad sobotou. Bude si treba preveriť akú hodnotu majú slová „patrí sa“, akú „dobre robiť“ a akú „,milovať“. Dobre odhadnúť pokiaľ siaha bezduché malomeštiactvo a kde začína všetky pravidla prekračujúca pravdivosť lásky. V každom prípade o tom môže rozhodnúť len On - Ježiš. Lebo ak sa naše normy rozchádzajú s jeho normami, tak nie my ale on ma pravdu. Veď on je Pravda.
Zachytil som prednášku Aleša Opatrného: Ako potešiť spovedníka. Popri mnohých vtipných postrehoch, ma zaujal poznámkou, že pri spovedi je potrebné dať Bohu za pravdu. Kajúcnik si má uvedomiť, že robil zlé preto, že nedal Bohu za pravdu. Šiel svojou bludnou cestou. (Skúste si pozrieť, či som to dobre zachytil: https://www.youtube.com/watch?v=XRuwh--TaqM )
Kedy nejdeme cestou klamstva? Ak idem cestou prikázaní. Podľa Pána Ježiša prikázania a prepisy majú zmysel jedine vtedy, ak vyjadrujú lásku. Ak by s ňou boli v rozpore, boli by neúčinné, nezmyselné.
Jedna pani hovorí: Mäsiar mal voľno len v piatok. To som nedovolila, aby sme mali zakáľačku v tento deň - s hrdosťou dodala. Veď kto by to vydržal a nejedol mäso. Kedy ste ju potom mali – pýtam sa. V nedeľu – znela odpoveď. Tak to bola riadny farizejský postoj. Dôležitý je piatok a nie vzťah k Ježišovi, stretnutie sa s nim v nedeľnej bohoslužbe.
Zákony sú pre človeka a nie človek pre zákony. Tu začína veľké ťaženie Ježiša proti farizejom, ktoré ho nakoniec privedie na kríž.
Vzťahy medzi človekom a Bohom a medzi človekom a človekom sa obvykle riešia nariadeniami, pravidlami a predpismi. Pre vonkajší poriadok to stačí. Ale nový život podľa Evanjelia nemá byť len zmenou vonkajšej fazóny, ale vnútorným prebudovaním človeka. V súlade s týmto novým myslením bude Ježiš nekompromisne meniť aj doteraz nedotknuteľné zvyky a podania Otcov. I keď ho pri tom budú považovať za neslušného, nespoločenského a neverného zákonu, on neustúpi. Nejde mu ani o spoločenský bontón, ani o vonkajšiu zbožnosť, ale o lásku. Keby v tomto ustúpil, zdeformoval by základnú myšlienku svojho posolstva. Každé prikázanie, predpis i podanie predkov má zmysel len ako vonkajšie vyjadrenie lásky. Bez lásky sa stáva len prázdnou, prežitou, a teda zbytočnou formulou.
Turzovka, 20.1.2015