Sk 8,26-36. 38-40 Jn 6, 44-51
Ako deti nás fascinoval magnet, ktorý niekto doniesol.
Keď bol silnejší a dali sa s nim pohybovať špendlíky i cez dosku lavice, boli sme vo vytržení. Nešlo nám do hlavy, ako je to možné (hoci ani teraz nie som v tom chápavejší).
V dnešnom evanjeliu sme počuli: Nik nemôže prísť ku mne, ak ho nepritiahne Otec, ktorý ma poslal.
V prvom čítaní sme toto „priťahovanie“ videli v praxi. Boh pritiahol Etiópčana, eunucha a veľmoža etiópskej kráľovnej Kandaky, správcu všetkých jej pokladov, ktorý sa prišiel do Jeruzalema pokloniť Bohu, a už sa vracal. Sedel na svojom voze a čítal proroka Izaiáša. Skončilo to zvolaním Etiópčana: „Pozri, voda! Čo prekáža, aby som sa dal pokrstiť?“
Ešte tajomnejšie ako to „hmotné priťahovanie“ je naznačené duchovné priťahovanie! Pán Ježiš hovorí, že ten príde k nemu, koho pritiahne Otec. Nie nadarmo sa hovorí, že viera je dar!
Komu dáva tento dar, koho priťahuje? Boh je darca života pre všetkých, pre všetkých prišiel Pán Ježiš, za všetkých sa obetoval. Dá sa teda s istotou predpokladať, že chce pritiahnuť všetkých ľudí.
Domnievam sa, že je len na nás, či sa dáme „pritiahnuť“ – keď už používam tento pojem. Čo my môžeme v tomto smere robiť?
Na pomoc si zoberiem myšlienky duchovného správcu UPC v Bratislave. On v súvislosti so stretnutím ženy Samaritánky s Ježišom napísal toto:
Od jedného študenta som počul zaujímavú myšlienku: že žena sa dala do rozhovoru s Ježišom asi preto, lebo videla pred sebou fešáka muža, ktorý sa jej asi páčil.
Na tejto myšlienke môže čosi byť. Môže to byť dôkaz len toho, že v nej asi prebiehal boj, ktorý prebieha v mnohých ľuďoch, ktorí sú až po uši zamočení v hriechu. Na jednej strane priťahovanie hriechom, ktorého sú čím ďalej tým väčšími otrokmi. Lebo jedným zo zákonitostí hriechu je, že má progresívny charakter; t.j. čím viac si v ňom, tým menej síl máš s ním bojovať.
No na strane druhej je tam zároveň silná túžba dostať sa z neho von a konečne nájsť pravé šťastie. To, ktoré som pôvodne očakával od hriechu. Na žene z evanjelia túto dilemu a tento zápas silne vidieť. Nakoľko v Ježišovi čím ďalej, tým viacej spoznávala muža, ktorý ju nielen že nechce zneužiť, ako tí predchádzajúci, ale v ktorom sa dokonca nachádza naozajstný prameň vody, od ktorej nebude viac smädná, postupne sa mu kompletne otvorila. A stálo jej to za to. Dostala to, čo celý život hľadala.
Dostala to preto, lebo sa na nej potvrdila dôležitá zásada, týkajúca sa duchovného a mravného obrátenia: nikto nemôže stretnúť Boha, ktorý na neho čaká "pri studni”, ak necíti potrebu ísť k studni. Je to potreba vyplývajúca z pravdy. Ona vedela, že je vykričanou ženou s vykričanou minulosťou. Ona túto pravdu o sebe poznala. Iba tak bolo pre ňu možné stretnúť sa s Bohom. Ak človek necíti potrebu zmeny, ak nie je niekedy ponorený do marazmu vlastného diela a vlastných skutkov, ktoré vykonal, ak si tento svoj stav v pravde vedome neuvedomuje, nebude pre neho možné stretnúť sa s Bohom.
Skúška správnosti:
Neurobil tak i etiópsky veľmož? Prišiel do Jeruzalema pokloniť Bohu, a už sa vracal. Sedel na svojom voze a čítal proroka Izaiáša. Ako pekne povedané potvrdzuje
Neviem ako vám, ale mne z toho vychádza, že človek musí poznať pravdu o sebe, potom o Ježišovi a potom môže byť priťahovaný Bohom. Preto Pán povedal: Pravda vás vyslobodí.
Turzovka, 14.4.2016