1 Sam 1, 24-28, Lk 1,46-56
Základom každého pekného a dobrého vzťahu je úcta.
Ak si niekoho vážime nie je problém byť k nemu ľudský, dobrý. Úcta k Bohu je klaňanie sa, ďakovanie. Dnešné čítania hovoria o klaňaní sa. Čo to je ak nie úcta Bohu.
Prvé čítanie sme zakončili: Klaňali sa tam Pánovi. Hovorí o tom aj ako? Keď Anna oddojčila Samuela, vzala ho so sebou, aj trojročného býčka, jednu mericu múky a mech vína, a priviedla ho do Pánovho domu v Silo.
Naznačuje to – kto by čítal len tento úryvok -, že to bolo za to, že jej Boh požehnal syna. Úžasné je, že ho obetovala Bohu.
Evanjelium hovorí o tom ako Mária velebila Boha. Za čo? Tiež za syna, a tiež preto, že toto tajomstvo zjavil Boh aj Alžbete a ako sme včera hovorili, vyriešil jej problém.
Velebili Boha za zásah do ich života. Za pomoc. To je dôvod velebenia Boha aj pre nás.
Prežíva však človek iba pekné veci? Samozrejme, že nie. Pre starozákonnú Annu bolo strašne ťažké rozlúčiť sa so synčekom. Mária prežívala bolesti až-až!
Veľkosť človeka je vedieť prijímať i tieto udalosti!
V jednej televíznej relácii sa hovorilo o utrpení a tragédiách. Bol tam aj zástupca židovskej náboženskej obce. Povedal jednoducho, že to je tajomstvo Boha a musia to vedieť prijať.
Svätci vedeli utrpenie nielen prijať, ale dokonca ďakovať zaň. Vedeli, že ich to posúva vyššie k Bohu. Stotožňovali sa s Kristovým utrpením. Matka Tereza, napríklad hovorila o utrpení ako o „bozkoch od Ježiša“. Nečudo, že jej zverenci jej hovorili, aby ich Ježiš toľko nebozkával.
Nateraz stačí, ak sa budeme usilovať za veci, vôbec za život, ktorý máme, ďakovať.
Nezabúdajme, že základom vzťahu – i k Bohu - je úcta.
Turzovka, 2015