Mal 3, 1-4. 23-24, Lk 1, 57-66
Niekedy sa možno zamýšľame: Čo je ukryté v tom-ktorom mene?
Či meno vyjadruje niečo konkrétne, či niečo skrýva, či čosi špeciálne znamená?
Aj Shakespeare sa zaoberal podobnou otázkou a odpovedal si na ňu nasledovne: „Ruža, nech by sa volala akokoľvek, by voňala stále rovnako rozkošne.“ Samozrejme, mal pravdu. Meno, ktoré dáme veci, neurčuje jeho základnú povahu. Ruža by bola rovnako krásna a voňavá, aj keby sme sa rozhodli nazvať ju povedzme myšacie uško alebo zajačí pampúšik.
V našej kultúre nie sú mená tak významné, ako boli napríklad v dávnej židovskej kultúre. Môžeme povedať, že pre nás sú mená predovšetkým prostriedkom identifikácie: aby sme vedeli v komunikácii označiť vec, o ktorej hovoríme, a aby si poslucháč predstavil to isté, čo my. Ak majú rodičia napríklad dvoch synov, jedného nazvú Peter a druhého Pavol. Tak potom vedia, ktorý je ktorý. A takto ich aj oslovujú. Pre nás sú mená jednoducho akýmisi štítkami, ktoré pripneme k človeku pri jeho narodení a ktoré potom ten človek nosí po celý svoj život. Samozrejme, nie všetky mená sa ľuďom páčia. Sú prípady, kedy si ľudia nevedia na svoje meno zvyknúť, kedy ho vnútorne odmietajú, ba nájdu sa aj takí, ktorí si ho zmenia.
Používanie mien vo Svätom Písme, ako iste mnohí vieme, je špeciálne. Mená obyčajne čosi vyjadrovali. Boli dávané s jasným zámerom. Niekedy vyjadrovali myšlienky alebo pocity, ktoré cítili rodičia detí v súvislosti s ich narodením. Pozrime sa napríklad na meno Izák. Toto meno sa dá preložiť ako „smiech“. Keď Abrahám a Sára mali vo svojom starom veku dieťa, nazvali ho smiech. Toto meno pre nich zrejme vyjadrovalo, ako sa cítili, keď stáli zoči voči zázračnej a neočakávanej udalosti narodenia svojho syna. Inokedy zasa meno dané dieťaťu bolo akousi proklamáciou či vyjadrením viery. Napríklad meno Eliáš. Znamená: „Jahve je môj Boh“. Dieťa Eliáš sa narodilo v období, kedy v Izraeli rástlo napätie okolo Baálových uctievačov. A tak jeho rodičia chceli takto vyjadriť svoju oddanosť Bohu Izraela.
V našom dnešnom evanjeliu je správa o pomenovávaní malého židovského chlapca, Jána Krstiteľa. Treba pripomenúť, čo udalosti, o ktorej píše dnešné evanjelium, predchádzalo. Alžbeta, jeho matka, bola už stará, keď otehotnela. So svojím manželom Zachariášom boli dovtedy bezdetní. Jej tehotenstvo bolo priveľa pre oboch, hlavne však pre Zachariáša. Hoci si želal dieťa, nebol schopný uveriť Božiemu prísľubu, že sa im dieťa naozaj narodí. Keď k tomu prišlo, akosi to vnútorne nevedel spracovať. Preto mu bolo daných celých deväť mesiacov, aby mal ústa zatvorené a myseľ otvorenú a aby mohol o tom všetkom poriadne premýšľať a meditovať. Jednoducho onemel.
Keď sa dieťa narodilo, podľa židovskej tradície na ôsmy deň malo prísť k obriezke a nazvaniu dieťaťa. Mal to robiť otec. No otec bol neschopný, pretože bol nemý. Preto príbuzní jednoducho usúdili, že podľa zvyklostí sa bude volať po svojom otcovi Zachariášovi. Do toho ale zasiahla Alžbeta. „Bude sa volať Ján,“ čo znamenalo „Boh je milostivý.“ Prekvapení príbuzní toto konzultovali so Zachariášom, ktorý súhlasil. Áno, toto bolo presne to, čo cítil aj on. Spomenul si na to, čo mu povedal anjel pri jeho počatí: „On bude veľký pred tvárou Pánovou.“ A presne po tomto sa mu otvorili ústa.
Len čo sa mu otvorili ústa, to vyvolalo naozaj oprávnený údiv susedov. „Čím len bude tento chlapec?“ Je to presne to isté, čo cítia mnohí rodičia pri narodení svojho dieťaťa: „Čo len bude z neho, z nej?“ Ako toto dieťa zmení svet? Bude to človek milujúci ľudí, slúžiaci ľuďom, milovaný ľuďmi, vážený, ctený, vyhľadávaný? Alebo to bude sebec, iba na seba zameraný jedinec, ktorého jediným predmetom úcty a pozornosti si bude on sám?
Čo veští toto meno? Keby nám či našim rodičom niekto dal túto otázku, asi by odpovedali: „Nemám potuchy.“ Nám mená – určite v drvivej väčšine prípadov – neboli dané preto, lebo by boli niesli nejaký špeciálny zmysel. Boli nám jednoducho dané ako akýsi štítok, aby nás rodičia a ostatní ľudia mohli identifikovať. Lenže ani toto nie je zanedbateľný fakt. Naopak, je to fakt veľmi dôležitý. Moje meno je totiž iba moje meno. Moje meno znamená mňa. Keď niekto počuje moje meno, vynorí si mňa. A vynorí si nielen moju tvár a podobu, ale aj moje vlastnosti a charakteristiky. Aj opak je pravdou: keď ja počujem moje meno, spozorniem. A to aj keď sa ozve len tak nenápadne, potichu, kdesi v hromadnej vrave. Napnem ucho. A premýšľam, o čom hovoria. V tomto zmysle potom moje meno – to som ja. Ktosi sa raz vyjadril: „Najsladšou hudbou na zemi je zvuk môjho mena.“ A je to naozaj pravda. Naše mená môžu byť slovami, ktoré nemajú nejaký špeciálny význam. No pre nás význam majú. Moje meno – to som ja. Moje meno ma vyjadruje ako osobu. Je pre mňa tým, čo ma vyníma z davu a robí ma jedinečným.
Čo veští moje meno? Definitívna odpoveď závisí odo mňa. Každý z nás reprezentuje niečo v mysliach tých, ktorí nás poznajú. A keď ľudia počujú tvoje či moje meno, niečo si vynoria. Čo si vynoria? Čo ich napadne? Aký pocit ich zaleje? Vynorí sa v nich pocit príjemna alebo odporu, sympatie alebo nenávisti? Vyjadruje moje meno čestnosť, alebo nepoctivosť? Láskavosť, alebo surovosť? Príjemnosť, alebo aroganciu? Meno reprezentuje človeka a človek reprezentuje istý životný štýl. Čo teda naše meno symbolizuje, to vlastne v konečnom dôsledku závisí od nás.
Ján rástol a zásluhou svojich skutkov k jeho menu bolo pridané prímenie „Krstiteľ“. A tak sa stal pre nás veľkým menom. Bol predchodcom Krista a tohto Krista verejne predstavil a uviedol na scénu, keď ho pokrstil. Svoje prímenie nedostal pri narodení. Bolo mu dané na základe skutkov života. V histórii je známych veľa mien a prímení, ktoré boli ľuďom dané na základe ich životných skutkov, napríklad Ivan Hrozný, Pipin Krátky, Peter Veľký, Ján Zlatoústy, Vasil Blažený a pod. Aké prímenie by som mohol dostať ja?
Aké meno budete mať po vašej smrti? Nevieme, ani vy to neviete. Je však vo vašich rukách postarať sa, aby vyjadrovalo čosi príjemné.
No varujem vás pred tým, aby ste si toto urobili programom svojho života: totiž aby ste vedome šli za budovaním si svojho dobrého mena. Tak sa to nerobí. Tadiaľ cesta nevedie. Ba presne naopak. Tadiaľ vedie cesta k rozkladu. Spomeňte si na babylonskú vežu. Jej stavitelia šli stavať vežu, aby si vybudovali dobré meno. Povedali si: „Poďme, postavme si mesto a vežu, ktorej vrchol bude siahať do neba. A urobíme si meno, aby sme sa nerozptýlili po celej zemi!“ (Gen 11, 4)
Dobré meno budete mať len vtedy, keď budete budovať meno Božie. Ak by ste totiž chceli mať dobré len svoje meno, potom budete kam vietor, tam plášť. Budete poplatní mienke a postojom ľudí za každú cenu. A to nie je cesta k jasnému, číremu a dôslednému životnému štýlu. Buďte verní menu Božiemu, a tak aj vaše mená budú reprezentovať čosi, za čo sa nebudete musieť nikdy hanbiť. Tak budete stavať na pravde a princípoch. Nech nám Pán v tejto snahe žehná.
UPC BA