1 Sam 9, 1-4. 10b. 17-19; 10, 1a, Mk 2, 13-17
Pán Ježiš je v dnešnom evanjeliu opäť v konfrontácii s farizejmi.
Tiahne sa to dejinami. Farizejstvo je večné, práve tak ako ľudský hriech. V každom veku sú ľudia, ktorí vo svojej spravodlivosti vidia len mŕtvu literu zákona a zabúdajú na lásku.
Len tak bolo možné, že sa kedysi zámožní gazdovia usilovne modlili, chodili do kostola, hlásili sa ku kresťanskej tradícii a pritom nechávali pokojne spať sluhov a slúžky v studených stajniach, vykorisťovali siroty, chudobných, ktorí robili na ich poliach za pár slivák, bez toho, aby pociťovali výčitky svedomia.
Len tak je možné, že sa hociktorý, spravodlivý kresťan pohoršuje nad hriešnikmi a má pre nich len tvrdé slová odsúdenia, pohŕdanie, výčitky.
Ak bola Ježišova náuka príťažlivá pre mýtnikov a hriešnikov a dokázala zmeniť Léviho na svätého Matúša, verejnú hriešnicu na svätú Máriu Magdalénu, prinútiť vrchného colníka Zacheja, aby rozdal polovicu majetku chudobným, dnes však rovnaké učenie nemá vraj svetu čo povedať a dať, potom to znamená, že sme Božie učenie spotvorili ako to kedysi urobili farizeji.
Nestačí len mŕtva litera učenia, ale je potrebné toto učenie naplniť vlastným srdcom, láskou, pochopením, ako to robil Božský Spasiteľ. Namiesto pyšného pohoršovania, súcit s chorým, ktorý potrebuje lekára. Kým nepochopíme, že chorý potrebuje pomôcť cez nás, potom svojou tvrdosťou zatratíme hriešnika, ale aj seba, ako to urobili farizeji.
Prosme, aby nás pán naučil milovať hriešnikov a cez pomoc a lásku privádzať ich podľa jeho príkladu k nemu.
J.Staršia