1 Kr 8, 22-23. 27-30, Mk 7, 1-13
Aby sme sa stále farizejsky nezaoberali farizejmi, skúsme meditovať nad dnešným Božím slovom pozitívne.
Presnejšie so zameraním na seba: Ako sa my máme a môžeme duchovne očistiť. Zdá sa, že potrebujeme nasledovať farizejov v túžbe byť čistými. Ako sa teda očisťovať?
Pán kardinál Tomáš Špidlik ma o tom dokonca celú knihu s názvom: Ako očistiť svoje srdce. Ako túto problematiku vtesnať do jedného krátkeho príhovoru?! Nad tým sa však vôbec nemusíme trápiť, veď každá stať Božieho slova a tým aj úvahy nad ním, nám v tom môžu pomáhať.
Základ je vybudovať osobný vzťah k Bohu, „aby Kristus skrze vieru prebýval vo vašich srdciach, aby ste boli zakorenení a upevnení v láske a mohli so všetkými svätými pochopiť, aká je šírka, dĺžka, výška a hĺbka, presahujúcu každé poznanie, aby vás naplnila celá Božia milosť.“ Ef. 3,17-19.
Tento hlboký vzťah k Bohu nie je výsadou len novozákonného človeka.
Jeremiáš v 31,33 hovorí: Toto je zmluva, ktorú uzavriem s domom Izraela o tých dňoch, hovorí Pán. Svoj zákon im dám do vnútra a vpíšem do ich srdca.
Vyzerá, že je to iba pre mesiášske časy, ale nie. Úprimný vzťah starozákonného človeka k Bohu môžeme nájsť v žalmoch, u Abraháma, v dôvere Jozefa (Egyptského)... A nenechajme bez povšimnutia Šalamúnovu modlitbu, ktorá nám zaznela v prvom čítaní: Šalamún si pred očami celého izraelského spoločenstva stal pred Pánov oltár, vystrel ruky k nebu a povedal: „Pane, Bože Izraela, tebe niet podobného Boha ani hore na nebi ani dolu na zemi, lebo ty zachovávaš zmluvu a milosrdenstvo so svojimi služobníkmi, ktorí celým svojím srdcom kráčajú pred tebou. Nezaškodí si prečítať celú stať.
V tejto tradícii pokračujú aj novozákonní veriaci. Bolo u nich vidieť veľkú oddanosť Ježišovi. Vlastne tak to bolo počas celých troch storočí prenasledovania.
Úžasné je na tom to, že Cirkev bola maličká a začínajúca. Ako klíček vystavený mrazu. Čo ich mohlo držať? Práve toto ukotvenie v Bohu a vo vzájomnom spoločenstve, im pomohlo udržať sa. V liste Efezanom sme počuli, aby boli zakorenení a upevnení v láske a mohli so všetkými svätými pochopiť... a poznať aj Kristovu lásku
Po milánskom edikte v roku 313 sa ukázalo nebezpečie, že do Cirkvi sa dostane ľahostajnosť. Kresťanstvo sa stalo štátnym náboženstvom a to má svoje ťažkosti. Veľké. Vidíme to teraz. Ja, môj otec i starý otec boli katolíci. Za vrchol kresťanského života a zodpovednosti za dieťa je: Veď som ťa dal pokrstiť.
Ako sa viera mohla udržať celé stáročia?
Martyrius Sahdona, sýrsky autor zo 7. st.: Môže sa stať, že tak ako je potrebný vzduch pri dýchaní, tak sa stane Boží Duch blízky nášmu srdcu a bude stále bývať v nás.
Vieme, že Pán svoju blízkosť s nami podmieňuje čistým srdcom. Veď povedal: Blahoslavení čistého srdca, lebo uvidia Boha.
František Assiský: Čistého srdca je ten kto pohŕda pozemskými vecami a hľadá nebeské a neprestajne sa klania Pánovi, pravému Bohu s čistým srdcom a duchom.
Boris Vyšeslavcev ( ruský teológ + 1954): Ak je náboženstvo osobným vzťahom k Bohu, tak styk s božstvom nie je možný inak než v hĺbke môjho ja, v hlbine srdca.
Vedec B. Pascal hovorí: Boh je citlivý na srdce.
Takže: Ak nechceme byť farizejskí, je potrebné aby náš vzťah začal v srdci, rástol v ňom. Potom prejavy viery nebudú povrchne a povedzme: farizejské a Pánom kritizované.
Turzovka, 12.2.2016