Jon 3, 1-10, Lk 11, 29-32
Pri stretnutí, pri telefonovaní sa pýtame: čo nové?
Je to aj prirodzené. Nebudeme hovoriť o tom čo už bolo, čo sme rozprávali. Podobali by sme sa dedkovi, alebo babke, od ktorých sme nejakú historku počuli x-krát.
Musíme však hovoriť len o novotách, či senzáciách? Najskôr, ako vznikajú.
Pred návštevou pápeža v Mexiku jeden kanál v bloku „Bez komentára“ ukázal pár desiatok žien s nápismi. Titulok bol: Mexické ženy chcú ospravedlnenie od Cirkvi. Potom bol prestrih na dáv ľudí – aby bol dojem, že to bolo masové. A nakoniec dlhší záber na tvrdého vojaka s puškou.
Neukázali aké masy ľudí ho srdečne vítajú, nepovedali prečo ospravedlnenie. Prestrih na masy – aby zmiatli, že je to masový protest. Vojak? - sám neviem prečo sa tam objavil!. Aby tomu dodali hrôzu?
Sledovanie takýchto novôt senzácii môže človeka priam zmiasť. Zdeformovať myslenie. Človek prestane myslieť vlastnou hlavou, riešiť svoj život. Vidí ťažkosti inde. Nerieši ich, ani nemôže, iba ho to znervózňuje.
To asi vyčíta Pán Ježiš, keď povedal: Toto pokolenie je zlé pokolenie.
Čo odporúča Pán Ježiš? Nehľadať znamenia – senzácie.
Hovorí o múdrosti o pokání. Kráľovná z juhu vystúpi na súde proti mužom tohto pokolenia a odsúdi ich; lebo ona z končín zeme prišla počúvať Šalamúnovu múdrosť a tu je niekto väčší ako Šalamún.
Mužovia z Ninive vystúpia na súde proti tomuto pokoleniu a odsúdia ho; lebo oni sa kajali na Jonášovo kázanie a tu je predsa niekto väčší ako Jonáš.
My pri slove pokánie myslíme na spoveď. Ako sa vníma?
Profesor na Pápežskom Liturgickom inštitúte sv. Anzelma v Ríme, Phillipe Rouillard, OSB., v roku 1995 skonštatoval, že „sviatosť pokánia je už 30 rokov v kríze zvlášť v Západnej Európe“, s odstupom iba niekoľkých rokov musíme s poľutovaním priznať, že v jeho pozorovaní sa slovo „Západnej“ stáva nadbytočným.
Krízu sviatosti pokánia, ktorej počiatky môžeme badať už aj vo zvyšnej časti Európy, teda aj u nás, nevyvolávajú iba zatratením hroziaci „spovedníci“, ani ju na prvom mieste nevyvolávajú „spovední otcovia“, ktorí sú odtrhnutí od života. Nastupujúca kríza sviatosti pokánia má zákernejšie korene: predovšetkým stratu zmyslu pre Boha a „božie veci“, spomedzi nich na prvom mieste pre sviatosti.
Možno ešte povedať, že táto kríza nie je v jednotlivých častiach sveta a v jednotlivých generáciách rovnaká: najmarkantnejšie sa prejavuje medzi tými, ktorí namiesto zdravej kresťanskej formácie mali zdeformovanú moralistickú formáciu – veriacim sa niečo prikazovalo, bez dostatočného vysvetlenia. Toto môže, toto musíš, toto nesmieš...V súvislosti so spomínanou krízou by bolo možné sa pýtať i na krízu autority v Cirkvi a v spoločnosti, a podobne. Čo je spôsobené práve deformáciou ľudského myslenia zo strany médií.
Strata zmyslu pre Boha.
Pod vplyvom zlého príkladu sa aj „vernejší“ kresťania prestávajú starať o to, či ich život je „dobrý“ a kladú dôraz na to, aby bol „pekný“. Vo svojich snaženiach si za najdôležitejší cieľ kladú „pekný dom“, „pekné auto“, „peknú dovolenku“… a je im jedno akými prostriedkami tieto „ciele“ dosahujú.
Napriek tomu, že sa mnohým v našej spoločnosti podarilo urobiť si život „pekným“, v hĺbke bytosti nie sú šťastní a slobodní. Aj emancipovaný a sekularizovaný človek cíti, že potrebuje pokánie, nejakú zmenu… preto si hľadá nových spovedníkov: psychológov, sociológov, sociálnych pracovníkov… od ktorých očakáva pomoc.
Strata zmyslu pre sviatosti.
Sviatosti v chápaní mnohých dnešných kresťanov prestali byť najhmatateľnejšími znakmi Božej lásky k nám, ktoré ľuďom sprostredkujú a robia pre nich účinným tajomstvo spásy, lež stali sa niečím „museným“, „požadovaným“ a najnovšie v niektorých farnostiach aj „kontrolovaným“.
Zdôrazňovanie potreby sviatostného pokánia nesprávnym spôsobom, v takejto atmosfére, veľmi ľahko u mnohých zatemní tú skutočnosť, že „kresťanská komunita sa (od čias apoštolov) zhromažďuje jedine okolo oltára a nie okolo spovednice“!
Spoveď sa neberie ako obnovenie, či prehĺbenie vzťahu k Bohu, ale ako „mať“. Mať veľkonočnú, vianočnú, či prvopiatkovú spoveď.
Hovorili sme po túžbe človeka po novostiach, senzáciách. Pokúsme sa túto túžbu pretransformovať na túžbu po novosti života, na túžbu lepšie žiť.
Turzovka – Dom sv. Jozefa, 17.2.2016