Rim 8, 12-17, Lk 13, 10-17
Po grécky sa človek povie: anthrópos.
Malo by to znamenať, pozerajúci nahor, vzpriamený. Tento terminus technicus si dal človek sám, aby vyjadril odlišnosť od primátov, ktoré sú zhrbené.
Toto všetko poukazuje na telesnú konštrukciu človeka. Človek však môže byť aj duchovne zhrbený, deformovaný.
Nevidíme to aj v príbehu dnešného evanjelia. Na jednej strane je tu žena, ktorá osemnásť rokov mala ducha neduživosti. Bola zhrbená a nemohla sa ani trochu narovnať. Na druhej strane je tu predstavený synagógy, ktorý duchovne zhrbený.
Kto z nich je viac zhrbený a zdeformovaný?
Starí duchovní otcovia antiochijskej školy videli Boží obraz v človekovi práve v tom, že má vzpriamenú postavu, ktorou sa líši od zvierat a vraj preto je pánom sveta.
Ale hriechom toto privilégium človek stratil. Stáva sa poddaným všetkých svojich nízkych síl a tým trpí. Duša, ktorá odoprela Pánu Bohu poslušnosť, je podriadená slabostiam tela. To znázorňuje zohnutý chrbát.
Ako dosiahnuť, aby každý bol anthrópos?
Premáhať ducha neduživosti, ducha hriechu, aby náš život nebol v rozklade!
Dostojevskij napísal: Človek sa stále usiluje byť slobodný, ale na každom kroku zisťuje, že je otrokom. Nuž, nebol predstavený synagógy takýmto otrokom? Závidel Ježišovi úspech, bol spútaný predpismi, nevedel sa radovať, že Abrahámovu dcéru, ktorú satan držal osemnásť rokov spútanú, Ježiš vyslobodil z tohoto puta hoci aj v sobotu. Zatiaľ ľudia sa radovali zo všetkých slávnych skutkov, ktoré konal.
Kresťanstvo sa už od svojich počiatkov javí ako posolstvo o slobode. V evanjeliu sv. Lukáša čítame, že Kristus prišiel oznámiť zajatým, že budú prepustení, a slepým, že budú vidieť; utláčaných prepustiť na slobodu a ohlásiť Pánov milostivý rok.
Bohom sme povolaní k slobode. Riešenie, ktoré sa podáva nám kresťanom, je však úplne iné než to, aké vidíme v mnohých iných formách ľudského úsilia o slobodu. Ľudia si chcú slobodu zaistiť zvrhnutím moci despotických vládcov, spravodlivými zákonmi, dobrým usporiadaním spoločnosti, správnou výchovou a pod.
Zatiaľ Pán Ježiš nás chce oslobodiť od vnútorného otroctva. Ako pekne nám to vysvetlil sv. Pavol v prvom čítaní: Bratia, sme dlžníkmi, ale nie telu, aby sme museli žiť podľa tela. Lebo ak budete žiť podľa tela, zomriete. Ale ak Duchom umŕtvujete skutky tela, budete žiť.
Sv. Pavol nás učí, že Pán Ježiš prišiel oslobodiť aj od toho najväčšieho otroctva od smrti, ak nebudete žiť podľa tela. Veď všetci, ktorých vedie Boží Duch, sú Božími synmi. Lebo ste nedostali ducha otroctva, aby ste sa museli zasa báť, ale dostali ste Ducha adoptívneho synovstva, v ktorom voláme: „Abba, Otče!
Zdá sa však, že ľahšie je oslobodiť sa od zhrbenosti tela ako ducha. Ženu postihnutú neduživosťou Pán Ježiš bez problémov vyliečil. A predstaveného synagógy a farizejov sa mu, zdá sa, nepodarilo vyliečiť. Prečo? Lebo žena chcela byť uzdravená. Farizeji nie. Oni sa cítili byť zdraví a dokonca lepší ako Pán Ježiš.
Tak čo budeme vzpriamení, alebo zhrbení? Úplne to záleží od toho, či budeme pozerajúci nahor, na Pána Ježiša!
Takže volajme: Abba, Otče!, veď sám Duch spolu s naším duchom dosvedčuje, že sme Božie deti.
Turzovka, 26.10.2015