Rim 13, 8-10, Lk 14, 25-33
Dnešné evanjelium nám pomôže rozvinúť dve myšlienky:
- Viera mi otvára oči k realistickému posúdeniu mojich duchovných síl .
- Viera ma oslobodzuje od falošných pripútaností k ľuďom a veciam.
Dnes sa venujme prvej myšlienke:
1: Realisticky zhodnoťte svoje vlastné duchovné sily.
Ak preceňujeme svoju silu, ľahko sa sklameme. Platí to v malom, ako aj vo veľkom meradle; v osobnom živote, ako aj vo veľkej politike.
Tieto dve podobenstvá o tom hovoria spôsobom, ktorý je rovnako jednoduchý ako aj pôsobivý.
Prvý je prevzatý z malého sveta jednotlivca, druhý z veľkého sveta mocných. Vieme si predstaviť, že by niekto chcel postaviť honosný dom (dokonca vežu – v evanjeliu išlo asi o strážnu vežu vo vinici), bez toho, aby najprv vypočítal náklady? Alebo že niekto začne vojnu bez toho, aby najprv zistil svoju vojenskú silu?
Samozrejme, každý kto to počuje, odpovedá: Nie, nikdy. Žiadny rozumný človek by to neurobil.
To, čo nám okamžite dáva zmysel v našich každodenných skúsenostiach, platí aj pre vieru, pre to, aby sme boli kresťanmi. Mám duchovnú silu dôverovať Bohu, aj keď predo mnou zostáva skrytý? Alebo radšej dôverujem svojim vlastným schopnostiam? Alebo podnetom od iných? Mám duchovnú silu nasledovať Ježišovu cestu, cestu oddanosti, lásky a odpustenia? Alebo radšej používam lakte, aby som sa presadil?
Keď si úprimne kladiem takéto otázky, uvedomujem si, ako rýchlo dosahujem svoje limity. Znova a znova si musím priznať, že som vo svojich životných výpočtoch zabudol na Boha; že som urazil iných ľudí; že som ľahostajne prechádzal okolo, keď ma potrebovali.
Musím z toho vyvodiť dôsledky a rozlúčiť sa s cestou viery, lebo som staval vzdušné zámky? Môžem byť so svojimi pochybnosťami a slabosťami Ježišovým učeníkom?
Musíme mať jasno v tom, kto nás volá, aby sme nasledovali tento príklad. Je to ten istý muž, ktorý rozpráva podobenstvo o stratenej ovci a márnotratnom synovi, ktoré nie náhodou napísal Lukáš hneď po dnešnom texte. Ježiš nás pozýva, aby sme verili v Boha, ktorý nás hľadá, keď sme zablúdili; ktorý na nás čaká s natiahnutými rukami, aj keď náš vlastný životný plán sa rozbil.
Z tohto pohľadu tieto dve podobenstvá náhle odrážajú skúsenosti s Bohom. Uvedomme si, že: Boh nie je ako človek, ktorý začal stavať vežu bez toho, aby najprv vypočítal náklady. Jeho práca so mnou nekončí ako ruina. Alebo: Boh nie je ako kráľ, ktorý začína vojnu tým, že nesprávne odhadne svoje sily. Ponúka pokoj a silu, aby sme všetko zvládli čo od nás čaká!
Práve vtedy, keď realisticky zhodnotíme svoje duchovné sily a predstúpime pred Boha s prázdnymi rukami, môžeme sa odvážiť nasledovať ho. Pretože môžeme dôverovať, že Boh kráča s nami. On nás drží a pomáha v neistote.
Turzovka, 5.11.2025
Pozrite si tiež:
https://faraturzovka.sk/uvahy-prihovory-homilie/homilie-vo-vsedne-dni/1-streda-31-tyzdna
https://faraturzovka.sk/uvahy-prihovory-homilie/homilie-vo-vsedne-dni/1486-streda-31-tyzdna-2
https://faraturzovka.sk/uvahy-prihovory-homilie/homilie-vo-vsedne-dni/1917-streda-31-tyzdna-18
https://www.faraturzovka.sk/uvahy-prihovory-homilie/homilie-vo-vsedne-dni/2352-streda-31-tyzdna-19
https://www.faraturzovka.sk/uvahy-prihovory-homilie/homilie-vo-vsedne-dni/4619-streda-31-tyzdna-24