Po dosiahnutí vonkajšej slobody v 4. storočí Cirkev prechádzala ťažkým obdobím, v ktorom nebolo také jednoduché byť na zodpovednom mieste Cirkvi.
To skúsili vtedajší biskupi a prirodzene, ešte väčšmi pápeži. A jedným z nich bol sv. Damazus.
Svätý Damazus pochádzal zo španielskej rodiny, ale narodil sa pravdepodobne v Ríme okolo roku 305. Jeho otec bol cirkevným notárom a kňazom.
O Damazovej mladosti nevieme nič bližšie. Prvá zmienka o ňom hovorí, že bol diakonom pápeža Liberia. Keď ariánsky cisár Konstancius poslal roku 355 pápeža do vyhnanstva, Damazus bol ochotný ísť s ním, ale napokon ostal v Ríme. Nevedno, či to urobil z nedostatku odvahy alebo pre iné príčiny. Spis Gesta Liberii zo 6. storočia uvádza, že pápež Liberius určil Damaza za svojho zástupcu počas vyhnanstva. Isté je, že po násilnom odchode pápeža Damazus spolu s archidiakonom Félixom a ostatným duchovenstvom pod prísahou vyhlásili, že kým bude Liberius žiť, neuznajú nikoho iného za rímskeho biskupa.
No o niekoľko mesiacov sa situácia zmenila. Cisár naliehal na archidiakona Félixa, aby sa ujal vedenia rímskeho biskupstva. Ten sa napokon podvolil a prijal biskupskú vysviacku z rúk troch ariánskych biskupov. Tak sa stal protipápežom. Rímske duchovenstvo - a medzi ním aj Damazus - sa zmiernilo s danou situáciou, ale ľud nechcel znať Félixa. Medzitým sa po trojročnom nátlaku podarilo cisárovi prinútiť pápeža Liberia na podpísanie niektorých kompromisných vyhlásení. Nato mu dovolil vrátiť sa do Ríma.
Vznikla trápna situácia. Cisár sa ju usiloval vyriešiť tým, že žiadal Liberia a Félixa, aby spoločne spravovali rímske biskupstvo. Ale ľud nesúhlasil a vyhnal Félixa. Ten potom žil v ústraní a tam aj zomrel roku 365. O rok neskôr zomrel aj Liberius.
Voľba nového rímskeho biskupa bola búrlivá. Rimania sa rozdelili na dva tábory. Menšia časť zvolila istého Ursína, kým väčšia Damaza. Hoci Damazus bol zvolený väčšinou a bez ťažkostí ho uznal aj cisár Valentinián I., druhá skupina nechcela ustúpiť. Prišlo dokonca ku krvavým bojom. Nepokoje trvali niekoľko rokov, počas ktorých Damazovi nepriatelia obžalúvali pápeža z ťažkých previnení. Ale tak cisársky ako cirkevný súd zistili, že obvinenia sú umele vykonštruované bez vecného podkladu.
Napriek všetkým ťažkostiam sa pápež Damazus usiloval čo najsvedomitejšie plniť povinnosti svojho zodpovedného úradu. V rokoch 371 a 374 zvolal do Ríma cirkevné synody, ktoré sa zaoberali herézami tohto obdobia. Damazus viedol synody v zmierlivom duchu, takže jasne odsúdili bludné náuky, ale neodsúdili jednotlivé osoby.
V roku 379 sa na Východe stal cisárom Teodózius I., nazývaný aj Veľký. Bol to schopný panovník, ktorý chcel usporiadať náboženské pomery vo svojej ríši. Preto zvolal roku 381 do Carihradu cirkevný snem, na ktorom sa zúčastnili poprední východní biskupi a teológovia. Snem odsúdil vtedajšie bludy odporujúce cirkevnej náuke o Najsvätejšej Trojici. Západné kresťanstvo nebolo na sneme zastúpené.
Aby sa dosiahla jednota a lepšia spolupráca medzi Východom a Západom, milánsky biskup sv. Ambróz požiadal pápeža Damaza, aby usporiadal cirkevný snem, na ktorom by boli predstavitelia východného i západného kresťanstva. Ambróz získal pre túto myšlienku aj cisára Teodózia. Snem sa zišiel v Ríme roku 382. No z Východu sa na ňom zúčastnili len traja biskupi, a to z Antiochie, Cypru a Solúna. Okrem toho východné cirkvi poslali list, v ktorom vyznali spoločnú vieru a vyhlásili, že všetky ich vtedajšie problémy vyriešil už carihradský snem. Rímske zhromaždenie pod vedením pápeža Damaza prijalo všetky vieroučné rozhodnutia carihradského snemovania, a tým sa carihradský koncil z roku 381 stal všeobecným cirkevným snemom.
Spolu s východnými biskupmi prišiel do Ríma učenec a askéta sv. Hieronym. Pápež Damazus si ho po skončení koncilu ponechal v Ríme a poveril ho revíziou latinského prekladu Svätého písma. Okrem toho bol Hieronym pápežovým poradcom a blízkym spolupracovníkom, takže po Damazovej smrti patril medzi kandidátov na rímsky biskupský stolec.
Pápež Damazus si získal veľké zásluhy o zachovanie dôležitých údajov zo starej cirkevnej tradície, a to veršovanými nápismi, ktoré dal vytesať do kamenných tabúľ na hroby pápežov a mučeníkov. Po vecnej stránke sú texty nápisov veľmi triezve, čím sa zreteľne líšia od životopisných legiend. Keď išlo o neoverené ústne podanie, Damazus to pokladal za potrebné spomenúť. Tak možno nájsť v jeho nápisoch výrazy: "Ako sa hovorí. . .", "Damazus to podáva, ako počul. . .", "To mne, Damazovi, rozprával kat, keď som bol ešte chlapec..."
Veľkú starostlivosť venoval bohoslužobným budovám: udržiaval staré a staval nové. V mokrej pôde pod bazilikou sv. Petra dal urobiť náročné odvodňovacie práce.
Pápež Damazus zomrel roku 384. Pochovali ho v ním vybudovanej bazilike pri rímskej Via Ardeatina. Na jeho hrobe je nápis, ktorý si sám pripravil a ktorý vyjadruje jeho vieru v Ježiša Krista a večný život:
"Ten, čo kráčal po mori a utíšil protivné vlny,
čo dáva život zomierajúcim semenám zeme,
ten, čo mohol rozviazať putá smrti,
čo po troch dňoch temnoty mohol vyviesť brata z
hrobu a odovzdať sestre Marte,
verím, že ten raz aj Damaza vzkriesi z prachu."
Zdroj: Životopisy svätých