1 Kr 19, 9a. 11-16, Mt 5, 27-32
Prorok Eliáš v dnešnom čítaní neprichádza k vrchu Horeb ako zbožný pútnik.
Spočiatku uteká, aby si zachránil život (19,3). Predtým na jeho slovo prestalo pršať a nastalo sucho (17,1.7); vdove zo Sarepty zázračne zabezpečil dostatok múky a oleja (17,9–16); zachránil jej syna i seba (17,17–24).
Na vrchu Karmel za dramatických okolností ukázal, že darcom životodarnej vlahy a skutočným Bohom nie je Bál, ale Pán-Jahve (18,1–46). Eliáš, mocný v slovách aj skutkoch, však zakúsil aj opak toho všetkého a žiadal si zomrieť (19,4). No Boh mal iné plány; poslal mu jedlo a vodu, ktoré mu dodali silu na dlhú cestu k Božiemu vrchu (19,5–8). Tu sa začína dnešný úryvok.
Zaujímavá je opakovaná otázka, ktorú kladie Pán: „Čo tu robíš, Eliáš?“ (19,9b.13) aj dvojitá Eliášova odpoveď: „Plný som horlivosti za Pána, Boha zástupov!“ (19,10.14).
Je to zvláštna horlivosť, keď sa prorok nachádza mimo hraníc Izraela a navyše kdesi v jaskyni. Okrem toho sme v predchádzajúcich veršoch mohli vidieť postavu zlomeného, sklamaného, deprimovaného muža, ktorý vidí všetko čierne a v odpovedi Bohu evidentne zabudol na dobré veci, ako bola Abdiášova záchrana stovky Pánových prorokov (18,3–4) alebo nedávne udalosti na Karmeli (Nelson, 126).
Všimnime si pedagogiku, s ktorou Boh pristupuje k Eliášovi. Prorok sa ukrýva v jaskyni (v. 9a) a vonku ho z nej nedostane ani „pyrotechnika“ (Nelson, 126), ktorá bežne sprevádza Božiu prítomnosť; silný víchor, zemetrasenie, oheň (vv. 11–12a). Čo zaberie a pohne ho, aby vyšiel zo svojho úkrytu, je šum jemného vánku (v. 13a). Nie je jednoduché preložiť daný hebrejský výraz. Prvé slovo (qowl) označuje bežne aj hlas. Po ňom nasleduje druhé slovo (demamah); je to podstatné meno, ktoré znamená ticho. Čo vyjadruje spojenie hlasu a ticha? Niektorí tu myslia na hendiadys (Cogan, 453), t. j. zosilnenie sugestívnosti výrazu dvoma priradenými podstatnými menami. Tento tichý hlas či hlasné ticho je navyše jemné (daqqah). Zostaňme dnes pri tom, že tento „hlas slabého ticha“ (Ravasi, 149) je veľmi účinný Boží spôsob zaobchádzania s ľuďmi.
Eliáš je konečne vonku z jaskyne. Ale jeho odpoveď na spomínanú Božiu otázku je stále rovnaká. Pohol sa fyzicky, ale ešte nie vo svojom vnútri. Hoci je to už iný príbeh, môžeme povedať, že sa skončí pre Eliáša dobre; Boh mu dáva nové poslanie a ustanovuje jeho nástupcu (vv. 15–16). Súčasne mu ukazuje, že vo svojej horlivosti a viere v Boha nezostal sám, ale je tu sedemtisíc mužov: iba kolená, ktoré sa nesklonili pred Bálom, a ústa, ktoré ho nebozkali (v. 18). To je povzbudenie aj pre nás; vo viere nie sme sami. Boh s nami ráta a vie, ako nás vyviesť z našich úkrytov k sebe samým a do jeho osviežujúcej prítomnosti. Požehnanú nedeľu.
Pozrite tiež:
https://www.faraturzovka.sk/uvahy-prihovory-homilie/homilie-vo-vsedne-dni/791-piatok-10-tyzdna
https://www.faraturzovka.sk/uvahy-prihovory-homilie/homilie-vo-vsedne-dni/1209-piatok-10-tyzdna-2
https://www.faraturzovka.sk/uvahy-prihovory-homilie/homilie-vo-vsedne-dni/1760-piatok-10-tyzdna-3
https://www.faraturzovka.sk/uvahy-prihovory-homilie/homilie-vo-vsedne-dni/2579-piatok-10-tyzdna-20
https://www.faraturzovka.sk/uvahy-prihovory-homilie/homilie-vo-vsedne-dni/3483-piatok-10-tyzdna-22