Prevádzkovateľ webu Rímskokatolícka cirkev Farnosť Turzovka, IČO: 31 912 362 ako prevádzkovateľ na účely ochrany osobných údajov

spracováva na tejto webovej stránke cookies nevyhnutné pre technické fungovanie webových stránok, ako aj pre analytické účely.

Farnosť Turzovka

Rímskokatolícka Cirkev

Životopis svätého Ignáca z Loyoly isto nepatrí medzi najjednoduchšie.

Jednak preto, že ide o silnú osobnosť, ktorá prekonala veľké vnútorné a vonkajšie zmeny, a jednak preto, že životné dielo tohto svätca sa mimoriadne výrazne zapísalo do dejín a často vyvolalo tie najprotichodnejšie ozveny.

Sv. Ignác pochádzal z poprednej baskickej rodiny de Recalde. Narodil sa roku 1491 vo vidieckom kaštieli Loyola v baskickej provincii Guipúzcoa v severnom Španielsku. Bol najmladší z dvanástich alebo trinástich detí. Pri krste dostal meno Iňigo Lopez, ktoré si neskôr zmenil na Ignác (Ignatius). Matku nepoznal, lebo krátko po narodení ho dali na výchovu žene istého kováča. Jeho matka už vtedy pravdepodobne chorľavela a onedlho zomrela.

Otec sa usiloval dať Iňigovi dobrú výchovu a chcel, aby sa dal na duchovnú dráhu. Preto mu zaistil učiteľa a Iňigo ešte v detskom veku prijal tonzúru, ktorou bol začlenený do stavu klerikov. No chlapca nelákala ani škola, ani duchovný stav. Jeden z jeho bratov sa stal kňazom, ale nežil príkladne.

Iňiga nadchýnalo už od detstva vojenské hrdinstvo, ktorého boli plné vtedajšie španielske dejiny i dejiny rodu de Recalde. Veď aj piati z jeho bratov boli kratší alebo dlhší čas vojakmi a vyznamenali sa vo vojenskej službe. Otec napokon rešpektoval túžby svojho najmladšieho syna a krátko pred svojou smrťou, azda roku 1506, mu zabezpečil miesto v paláci dona Juana Velázqueza de Cuéllar, ktorý bol vzdialeným príbuzným rodiny de Recalde a zastával vysoký úrad kráľovského pokladníka. V jeho dome v Arévale (v strednom Španielsku), spolu s jeho synmi, dostal dospievajúci Iňigo dvornú a rytiersku výchovu, ktorá natrvalo ovplyvnila jeho myslenie a počínanie.

Na dvore Juana Velázqueza bol Iňigo približne 12 rokov, do roku 1517. Celkom sa vžil do rytierskeho prostredia: čítal rytierske ľúbostné romány, oddával sa hrám, dvoril dámam a vynikal v narábaní so zbraňami. Z roku 1515 sa zachoval súdny zápis, podľa ktorého sa Iňigo a jeho starší brat kňaz dopustili v posledný fašiangový deň akéhosi vážneho prečinu. Zápis nehovorí, o čo išlo, ani nespomína súdny proces. Pravdepodobne zasiahla nejaká vplyvná osoba a zachránila bratov z Loyoly od súdnych následkov trestného činu. Vo Velázquezovom paláci sa Iňigo aj zaľúbil do istej vysoko postavenej dámy, pre ktorú bol ochotný urobiť tie najťažšie veci, ako sa priznal neskôr vo svojej autobiografii. On sám nikdy neprezradil, kto bola tá dáma jeho srdca a možno ani ona sama nevedela o jeho skrývaných citoch. Dejepisci predpokladajú. že to mohla byť kráľovná Germaine de Foix, druhá manželka kráľa Ferdinanda, alebo infantka Katarína, mladšia sestra cisára Karola V.

Hoci rytierska romantika a svetácke spôsoby silne poznačili Iňigovu mladosť, nechýbali v nej ani cenné a ušľachtilé charakterové črty, ako túžba vykonať veľké a ťažké veci, rytierska veľkodušnosť voči iným a úprimná nábožnosť, v ktorej sa zvlášť vynímala úcta k Panne Márii a ku Kristovmu utrpeniu. Nikdy neprechovával nenávisť voči ľuďom, ani neklamal. Vedel múdro postupovať vo svetských záležitostiach a v styku s inými bol veľmi taktný. Mal zvláštnu schopnosť urovnávať nezhody a spory.

Po smrti Juana Velázqueza vstúpil 16-ročný Iňigo do služieb navarrského miestokráľa a nájerského vojvodu dona Antonia Manríqua. Niektorí životopisci predstavujú Iňiga ako dôstojníka v miestokráľovom vojsku. Skôr sa však zdá, že Iňigo patril medzi dvorných rytierov, ktorí niekedy vykonávali diplomatické úlohy a často zasahovali do bojov, ktorých bolo vtedy viac ako dosť. O Iňigovi vieme, že diplomatickými zásahmi dosiahol upokojenie búrlivej baskickej provincie Guipúzcoa. So zbraňou v ruke bojoval pri dobývaní mesta Nájery z rúk vzbúrencov a pri obrane navarrského hlavného mesta Pamplona proti Francúzom. A práve obrana Pamplony sa stala medzníkom medzi dvoma veľmi odlišnými etapami Iňigovho života.

Spomenutý boj o Pamplonu bol jednou epizódou v dlhotrvajúcich vojnách medzi Francúzskom a Španielskom o Navarru, ktorá bola istý čas samostatným kráľovstvom, ale v niektorých obdobiach ju ovládali Francúzi, kým od roku 1512 v nej vládli Španieli. Roku 1521 sa Navarrčania búrili proti španielskej nadvláde. Túto situáciu využili Francúzi, vtrhli do Navarry a rýchlo obsadili hlavné mesto. Iba pamplonská pevnosť sa bránila proti mnohonásobnej presile. Dušou obrany bol práve Iňigo, ktorý vedel nadchnúť veliteľa i vojakov k hrdinstvu v beznádejnej situácii. K rozhodujúcemu útoku došlo na Turíčny pondelok 20. mája. Po niekoľkohodinovom ťažkom boji jedna kanónová guľa zasiahla Iňiga do nôh. pričom mu pravú nohu rozdrvila pod kolenom. S Iňigom padla i pamplonská pevnosť.

Víťazní Francúzi sa zachovali voči ťažko ranenému rytierovi gavaliersky. Najprv ho dva týždne liečili v Pamplone a potom ho dali preniesť do rodného loyolského kaštieľa. Ale prenos hornatou krajinou jeho nohe neposlúžil. V Loyole lekári usúdili, že kosti sú zle zložené a usilovali sa mu ich napraviť podľa možností vtedajšej chirurgie. Iňigo mlčky, iba so zaťatými päsťami, znášal lekárske mäsiarčenie. Ale jeho telesné sily boli slabšie ako jeho vôľa, takže v predvečer sviatku sv. Petra a Pavla (28. júna) lekári pripravovali príbuzných na Iňigovu smrť. O polnoci sa však začal chorý cítiť lepšie. Pripisovali to zvláštnej pomoci sv. Petra, ktorého si ctil.

Po prekonaní krízy sa Iňigov zdravotný stav rýchlo zlepšoval. No chorý s hrôzou zbadal, že mu kosti predsa len zle zrástli a že jedna kosť pod kolenom vyčnieva. Noha tak ostala znetvorená a kratšia. To sa zdalo Iňigovi nezlučiteľné s rytierskou kariérou, na ktorú ešte stále myslel. Preto napriek odhováraniu lekárov a príbuzných si dal znova rezať, sekať a naťahovať nohu. Samozrejme bez umŕtvenia, lebo vtedy nič také nepoznali. Iňigo pri celom dlhotrvajúcom lekárskom mučení ani len nezastonal.

Po lekárskych zásahoch noha nebola už taká znetvorená, ale natrvalo ostala kratšia, takže Iňigo po celý zvyšok života kríval. Kým však mohol začať chodiť, prešli dlhé týždne. Za ten čas sa mu zažiadalo čítať rytierske romány, aké čítaval na kniežacích dvoroch. No v loyolskom dome sa nič také nenachádzalo. Ošetrujúca švagriná mu mohla ponúknuť iba dve knihy: Život Krista od Ludolfa Kartuziánskeho a Zlatú legendu - životopisy svätých od dominikána Jakuba de Voragine.

Iňigo sa voľky-nevoľky dal do čítania týchto kníh a postupne ho veľmi zaujali. Zistil, že jestvuje aj duchovné rytierstvo, ktoré je oveľa náročnejšie ako telesné. A hoci sa mu ešte vracali myšlienky na minulý rytiersky život a na obdivovanú vznešenú dámu, stále zreteľnejšie sa mu črtal nový ideál: vykonať v Božej službe také veľké a ťažké veci, ktoré vykonali sv. Dominik, sv. František a iní svätí. V rozhodnutí začať nový život ho posilnilo videnie, o ktorom hovorí v autobiografii: "Keď jednej noci nespal, videl celkom jasne obraz Panny Márie s Ježiškom. Pohľadom naň, ktorý trval dosť dlhý čas, dostalo sa mu nadmieru veľkej útechy a prenikla ho taká veľká ošklivosť nad celým minulým životom a najmä nad zmyselnými vecami, že sa mu zdalo, akoby boli vytreté z jeho duše predstavy, ktoré mal prv do nej vtlačené. A tak od tej hodiny až do augusta 1553, keď sa toto píše, nikdy neprivolil ani najmenším súhlasom k zmyselným veciam. Z toho účinku sa môže usudzovať, že videnie bolo od Boha."

Keď mu noha natoľko spevnela, že mohol chodiť, Iňigo sa rozhodol odísť z domu. Uvažoval o vstupe do kartuziánskeho kláštora, no napokon sa rozhodol ísť do Svätej zeme, na miesta, kde žil a trpel Spasiteľ sveta. Ale predtým bolo treba ešte dokončiť vyúčtovanie z minulého života. Zašiel na dvor nájerského vojvodu a dal si vyplatiť poslednú mzdu za vykonané služby. Peniaze rozdelil osobám, voči ktorým sa cítil byť zaviazaný. Časť venoval na opravu a ozdobu jedného obrazu Panny Márie. Potom sa vydal do známeho pútnického miesta Montserrat neďaleko Barcelony. Tam si vykonal po dôkladnej príprave spoveď z celého uplynulého života. Spoveď trvala celé tri dni. Poslednými svedkami jeho uplynulého života ostali šaty, zbrane a mulica, na ktorej prišiel z Loyoly. Aj s tými sa rozhodol rozlúčiť. Mulicu daroval montserratskému benediktínskemu kláštoru, meč a dýku venoval ako votívny dar k obrazu Panny Márie v pútnickej svätyni a rytiersky oblek dal jednému žobrákovi. Sám si obliekol dlhé pútnické rúcho z hrubej vrecoviny. Nový život začal ako -rytier nebeského Kráľa celonočným bdením pred obrazom montserratskej Madony. Bolo to v noci z 24. na 25. marca 1522, teda pred sviatkom Zvestovania Panny Márie. Bez ohľadu na nohu, ktorá ešte bolela, Iňigo celú noc striedavo kľačal alebo stál, opierajúc sa o pútnickú palicu.

Pre Iňigovo vnútorné formovanie bolo dôležité obdobie ďalších jedenástich mesiacov, ktoré strávil v Manrese neďaleko Montserratu. Istý čas býval v útulku pre chudobných, neskôr v dominikánskom kláštore. Chodieval i do jednej jaskyne v blízkosti útulku, kde sa modlieval a robil pokánie. Spočiatku viedol veľmi prísny život: modlieval sa sedem hodín denne, nejedol mäso, nepil víno (raz celý týždeň nič nejedol, ani nepil) a ukladal si aj iné tvrdé skutky pokánia. Po istom čase však zmiernil túto prísnu životosprávu a začal sa viac stýkať s ľuďmi. Usiloval sa ich privádzať k hlbšej nábožnosti a k dôslednému kresťanskému životu. Sám prekonal v tom období hlbokú vnútornú premenu, sprevádzanú duchovnou útechou i neútechou, spojenou s úzkosťami svedomia. V jednom vnútornom osvietení, ktoré spomína v autobiografii, získal také prenikavé poznanie vecí viery, duchovného života a iných skutočností, že sa začal na všetko pozerať celkom novým pohľadom.

Iňigove manrézske poznatky, ktoré získal v rozjímaniach, a iné duchovné skúsenosti sa stali základom jeho známych "duchovných cvičení", a tak poslúžili jeho nasledovníkom i nespočetným veriacim mnohých generácií k duchovnej obnove života.

V druhej polovici februára 1523 odišiel Iňigo z Manrézy do Barcelony, odkiaľ sa o krátky čas odplavil do Talianska. Do Ríma prišiel na konci marca. Odtiaľ sa s dovolením a požehnaním pápeža Hadriána VI. vydal na púť do Svätej zeme. Niekoľkostokilometrovú cestu z Ríma do Benátok prekonal pešo. Z Benátok pokračoval loďou. Do Svätej zeme prišiel koncom augusta a zdržal sa tam celý mesiac. Na posvätných miestach zažil veľa duchovnej útechy a chcel tam ostať natrvalo. Ale františkáni, ktorí mali na týchto miestach cirkevnú právomoc a zodpovednosť pred tureckými úradmi, mu to nedovolili. Iňigo sa musel vrátiť cez Taliansko do Španielska. Ako zaujímavosť možno spomenúť, že Iňigo prekonal celú cestu do Svätej zeme a späť bez peňazí. Tie, čo mu dali rozliční obdivovatelia a dobrodinci, rozdal. To málo jedla, čo potreboval, si vyžobral. Najhoršie bolo s miestom na lodi. Niektoré lode ho odmietli, ale vždy sa našla aj taká, čo ho zadarmo prepravila tam, kam chcel.

Po návrate zo Svätej zeme sa musel Iňigo rozhodnúť, čo bude robiť ďalej. Pokračoval v apoštoláte, ktorý začal už pred púťou, ale uvedomil si, že potrebuje väčšie vzdelanie. Preto bez ohľadu na to, čo si myslia iní, 33-ročný Iňigo si v Barcelone spolu s deťmi sadol do školských lavíc a začal sa učiť latinčinu. Po istom čase mohol prejsť na ďalšie štúdium na univerzity v Alcale a Salamanke. Na obidvoch týchto vysokých školách však študoval nepravidelne, lebo veľa času a síl venoval apoštolátu. Veľa ľudí ho obdivovalo a viacerí ho požiadali o duchovné vedenie. Niekoľko mladíkov s ním dokonca začalo viesť spoločný život. To všetko vyvolalo pozornosť úradných cirkevných miest a osobitne otcov dominikánov, ktorí spolupracovali s inkvizíciou a starali sa o poriadok v cirkevnej náuke a v cirkevnom živote. Iňiga kratší čas väznili v Alcale i Salamanke, ale pri vyšetrovaní mu nemohli dokázať nijakú chybu vo veciach viery alebo mravov. No i tak mu zakázali hovoriť o vážnejších náboženských otázkach (ako bolo napr. rozlišovanie medzi tým, čo je ťažký a čo ľahký hriech), kým nevyštuduje teológiu. Iňigo sa podriadil, ale znechutený ťažkosťami, ktoré zažil v Španielsku, odišiel v januári 1528 do Paríža, kde sa dal študovať filozofiu a teológiu na tamojšej slávnej univerzite.

Na parížskej univerzite sa stretali nielen študenti a profesori rozličných národností, ale aj rozličné myšlienkové prúdy, čo umožnilo Iňigovi urobiť si lepšiu predstavu o politickej situácii v Európe a o náboženskej situácii v západnom kresťanstve, ktoré sa začalo trieštiť pod vplyvom rôznych reformátorov. Videl, že Cirkvi neškodí iba pokles mravov, ale i veľký nedostatok patričnej úcty a poslušnosti. Ako neskôr napísal Iňigov tajomník P. Polanco, v strednej Európe "poslušnosť voči rímskemu apoštolskému stolcu nielenže už nejestvovala, ale obrátila sa na akúsi zásadnú nenávisť. Je neuveriteľné, ako sa pohŕdalo sviatosťami a inými svätými vecami. A robili to nielen otvorení odporcovia Cirkvi, ale aj tí, čo sa ešte držali starého poriadku." (Por. ChroniconSJ III, str. 248-9.)

Takýto postoj sa musel hlboko dotknúť Iňigovho rytierskeho ducha, pre ktorého bola disciplína a vernosť vecou nielen vonkajšieho poriadku, ale aj srdca. Zdá sa, že dovtedy pokladal za najvýznamnejšiu cnosť chudobu. Okrem evanjelia sa mohol pritom opierať o príklad svätých, najmä sv. Františka Assiského, a o historickú skúsenosť, podľa ktorej bohatstvo viedlo k úpadku v ľudskej spoločnosti a osobitne v Cirkvi. To boli dostatočné dôvody na to, aby trvale požadoval od svojich nasledovníkov dôsledné dodržiavanie chudoby. Ale parížske poznanie duchovného odboja, ktorý sa šíril v Európe proti Cirkvi a zvlášť proti Kristovmu zástupcovi na zemi, priviedlo Ignáca (ako sa odvtedy začal nazývať) k osobitnému zdôrazňovaniu ešte inej cnosti, a to poslušnosti a bezpodmienečnej oddanosti Cirkvi. Prezrádzajú to okrem iného "Pravidlá o cítení s Cirkvou", ktoré pridal Ignác v Paríži ku knihe Duchovných cvičení.

Ignác bol v Paríži celkom sedem rokov: od februára 1528 do apríla 1535. Roku 1533 dosiahol akademický titul Magister artium, čo približne zodpovedá terajšiemu doktorátu filozofie. Okrem štúdia sa však venoval i osobnému apoštolátu medzi univerzitnými študentmi. Niektorí z nich urobili veľmi nápadnú zmenu vo svojom živote. Ignác mal preto popri obdive aj vážne nepríjemnosti. Najcennejším výsledkom jeho apoštolského pôsobenia bola skupina akademikov, magistrov, ktorí pod vplyvom duchovných cvičení a Ignácovho osobného vedenia prijali jeho ideály a rozhodli sa spojiť s ním aj svoje životné osudy. Boli to prví Členovia vznikajúcej rehoľnej spoločnosti jezuitov. 15. augusta 1534 sa zišiel Ignác so šiestimi spoločníkmi v kaplnke sv. Dionýza na parížskom Montmartri k prvému vážnemu spoločnému úkonu: všetci urobili sľub, že budú žiť v chudobe a čistote a že budú slúžiť dušiam vo Svätej zemi. Keby tam nemohli ísť, dajú sa k dispozícii pápežovi ako Kristovmu zástupcovi.

Medzitým sa Ignácovi zhoršil zdravotný stav. Prenasledovali ho žalúdočné a žlčníkové kŕče, ktoré sa stále stupňovali. Lekári poznali iba jediný liek: vzduch rodného kraja. Po dohovore so spoločníkmi odcestoval Ignác v apríli 1535 do Španielska. Dohodli sa, že sa na jar 1537 stretnú v Benátkach. V rodnej zemi privítali Ignáca s veľkou úctou. On sa však rozhodol bývať nie v otcovskom kaštieli, ale v útulku pre chudobných. Odtiaľ rozvíjal plodný apoštolát: vyučoval katechizmus, naprával hriešnikov, zmieroval nepriateľov, organizoval pomoc chudobným. Okrem toho vybavil niektoré potrebné veci svojim spoločníkom, ktorí takmer všetci pochádzali zo Španielska. Koncom októbra 1535 odcestoval do Benátok, kde čakal na svojich druhov. Medzitým ešte študoval teológiu a dával duchovné cvičenia tým, čo túžili po väčšej kresťanskej dokonalosti.

V januári 1537 prišli do Benátok Ignácovi spoločníci. Bolo ich už deväť. Ubytovali sa v nemocnici "nevyliečiteľných", kde našli prístrešie aj prácu pri ošetrovaní ťažko chorých. S dovolením pápežského nuncia prijal Ignác a tí jeho spoločníci, ktorí ešte neboli kňazmi, kňazskú vysviacku. Na slúženie prvej svätej omše sa pripravovali niekoľkotýždňovou utiahnutosťou v modlitbe. Ignác chcel slúžiť prvú sv. omšu až vo Svätej zemi. Ale v tom čase pre napätie medzi Benátkami a Turkami neplávali lode do východného Stredomoria a ani sa nedalo predpokladať, že sa situácia v dohľadnom čase zlepší. Preto sa Ignác s dvoma spoločníkmi ku koncu roka 1537 vybral do Ríma, aby ponúkol služby celej skupiny pápežovi. Ostatní mali prísť do Večného mesta až po Veľkej noci roku 1538. Medzitým sa rozišli po univerzitných mestách severného Talianska (Padova, Bologna, Ferrara, Siena), kde úspešne pôsobili medzi univerzitnou mládežou.

Ignác išiel do Ríma s určitými obavami. Ale cestou sa mu dostalo veľa duchovnej útechy a Kristovho uistenia, že im bude pomáhať v Ríme. Ignác sa často modlil k Panne Márii, aby ho "ráčila pridružiť k svojmu Synovi". Akousi odpoveďou na túto prosbu bol jeho mystický zážitok v kaplnke "La Storta" pred bránami Ríma. Vo zvláštnom videní ho Boh Otec odporúčal svojmu Synovi, ktorý niesol kríž, a ten ho prijal do svojej služby.

V Ríme sa Ignác a jeho druhovia venovali všestrannému apoštolátu a dobročinnosti: vyučovali deti katechizmus, kázali, ošetrovali chorých, dávali duchovné cvičenia významným cirkevným i necirkevným osobám... Na Vianoce 1538 slúžil Ignác svoju prvú sv. omšu v kaplnke jasličiek v rímskom chráme Santa Maria Maggiore.

  1. september 1540 bol dôležitý dátum pre Ignáca a jeho druhov. Pápež Pavol III. bulou Regimini militantis Ecclesiae schválil ich združenie ako novú rehoľnú spoločnosť s menom Spoločnosť Ježišova. Ignác sa stal jej prvým generálnym predstaveným.

Nové rehoľné spoločenstvo ešte nemalo vypracované stanovy a už sa museli prví Ignácovi spoločníci na pápežov príkaz rozísť do viacerých krajín: do Španielska, Portugalska, Francúzska, Nemecka, Rakúska, ba František Xaverský až do Indie a Japonska. Po otvorení Tridentského koncilu (1545) pápež vymenoval dvoch (Jakuba Layneza a Alfonza Salmerona) za svojich teológov na koncile.

Ignác si uvedomoval, že na dlhodobé uspokojenie naliehavých potrieb Cirkvi nestačí iba skupina horlivých apoštolov, ale že treba vybudovať solídne ustanovizne, ktoré budú trvale pripravovať pre cirkevnú službu rozumove i duchovne vyspelých pracovníkov. Preto roku 1551 založil v Ríme ústredné kolégium, "Collegium Romanum", z ktorého sa zakrátko vyvinula dodnes jestvujúca Gregoriánska univerzita. Roku 1552 založil "Collegium Germanicum" (neskoršie Germanicum-Hungaricum), na ktorom sa vychovávali kňazi pre krajiny protestantizmom ohrozenej strednej Európy. Tieto kolégiá sa stali predvojom rozsiahleho jezuitského školstva, ktoré malo veľký význam nielen pre Cirkev, ale pre rozvoj celej západnej kultúry.

Nová rehoľa zohrala dôležitú úlohu pri vnútornej obnove Cirkvi, ale osobitne vynikla v boji proti šíriacim sa bludom. Nečudo, že mala hneď od počiatku dosť skrytých i otvorených nepriateľov, ktorí ju očierňovali a usilovali sa ju celkom znemožniť. Ignác Loyolský potreboval veľa trpezlivosti, diplomatického taktu a niekedy i rozhodnej energie, aby obránil rozvíjajúce sa dielo. No najviac sa spoliehal na nadprirodzenú Božiu pomoc, ktorá viedla k založeniu Spoločnosti a účinne ju sprevádzala v jej prácach. Veď v konečnom dôsledku Bohu patrili všetky jeho túžby i námahy, ako to vyjadrovalo jeho základné životné heslo: "Všetko na väčšiu Božiu slávu!"

V poslednom období svojho života Ignác zakúsil veľa telesného utrpenia. Zosilneli jeho žalúdočné a žlčníkové bolesti, proti ktorým boli lekári bezmocní. Napriek tomu, okrem malých výnimiek, Ignác veľmi intenzívne pracoval v apoštoláte, takže si zaslúžil titul apoštola Ríma. Okrem toho musel venovať veľa času a síl vedeniu vzrastajúcej rehole. Vypracoval stanovy, zakladal rehoľné provincie a kolégiá, usmerňoval výchovu novej rádovej generácie a dôležité apoštolské diela. Veľká časť jeho takmer 7000 listov vznikla v tomto období. Pritom žil i veľmi hlbokým duchovným životom. Rannému rozjímaniu a sv. omši venoval veľa času, pričom dostával veľa milostí, ako prezrádza jeho čiastočne zachovaný duchovný denník.

Ignác z Loyoly zomrel takmer nebadane 31. júla 1556 ráno. Vtedy mal ním založený rád už 1000 členov, ktorí pracovali v 13 rehoľných provinciách. Pápež Pavol V. vyhlásil Ignáca z Loyoly roku 1609 za blahoslaveného a pápež Gregor XV. roku 1622 za svätého. Telesné pozostatky sv. Ignáca sú uložené v hlavnom jezuitskom kostole Al Gesú v Ríme.

* * * * * * *

Svätým Ignácom založená Spoločnosť Ježišova pracovala počas svojich 450-ročných dejín na všetkých poliach cirkevného života a v 20. storočí sa stala najpočetnejšou mužskou rehoľou Cirkvi.

Veľa znamenala i pre cirkevné a kultúrne dejiny Slovenska. V náboženských búrkach 17. a 18. stor. sa jezuiti vo veľkom rozsahu zaslúžili o obnovu cirkevného života na Slovensku. Pôsobili ako kazatelia, ľudoví misionári, vychovávatelia mládeže, gymnaziálni a univerzitní profesori, ba i vedci svetového mena (napr. astronóm Maximilián Hell). Vybudovali vyspelé školstvo. Okrem asi pätnástich stredných škôl založili a viedli univerzity v Trnave a Košiciach.

Keď nepriatelia Cirkvi a jezuitov dosiahli roku 1773 prechodné zrušenie rehole, z veľkej časti zaniklo aj jej dielo na Slovensku. Znova sa začalo rozvíjať až po prvej svetovej vojne. Vznikali nové kláštory a rástol počet členov, ktorí pracovali v ľudových misiách, v spolkovej činnosti, v náboženskej tlači, ba znova začínali i so školami. Po druhej svetovej vojne mali jezuiti na Slovensku osem domov a vyše 200 členov. No násilná likvidácia v apríli 1950 im znemožnila ďalšie pôsobenie. V diele svojho zakladateľa mohlo pokračovať iba niekoľko desiatok slovenských jezuitov v zahraničí, ktorí sa usilovali uskutočňovať ideály sv. Ignáca z Loyoly aj napriek tomu, že boli nútení žiť rozptýlení na rozličných miestach a v tých najrozličnejších okolnostiach.

ONDRUŠ, R.: Blízki Bohu i ľuďom. Tatran Bratislava 1991




Prihlásiť

Prihláste sa do svojho účtu

Užívateľské meno *
Heslo *
Zapamätať

Rímskokatolícka cirkev Farnosť Turzovka, všetky práva vyhradené.

Copyright © 2014 - 2019.

Created by Silvester Judák.

Tvorba farských webov.