Obidvaja títo starokresťanskí Kristovi svedkovia zomreli asi v rokoch 235-236 vo vyhnanstve na ostrove Sardínii.
Priamo ich nezabili, ale keďže zomreli v krátkom čase na následky násilia a týrania, Cirkev ich uctievala ako mučeníkov.
Podľa starej tradície zachytenej v životopisoch pôsobenie sv. Hypolita zasahovalo do dejín Cirkvi oveľa prv a dlhšie ako účinkovanie sv. Ponciána, preto začíname jeho životopisom.
HYPOLIT, kňaz a cirkevný učiteľ
Podľa starých životopisov pochádzal z gréckeho prostredia, a to z Malej Ázie alebo z egyptskej Alexandrie. Koncom 2. storočia sa dostal do Ríma, kde pôsobil ako kňaz a plodný cirkevný spisovateľ. Zachovali sa jeho vieroučné, liturgické a historické spisy. Učenosťou a prísnosťou vieroučných i mravoučných náhľadov si získal veľa prívržencov.
Životopisci zdôrazňujú jednu Hypolitovu vážnu chybu, a to pýchu. Hypolit ťažko znášal, že pápež Zefyrín (198-217) si nezvolil za hlavného spolupracovníka jeho, ale diakona Kalixta, bývalého otroka. A keď sa po Zefyrínovej smrti diakon Kalixt stal pápežom (217-222), Hypolit prešiel do otvoreného odboja. Obvinil nového pápeža z bludárstva, z porušovania sviatostného poriadku (Kalixt dovoľoval manželstvá slobodných s otrokmi, čo štát nepripúšťal) a z priveľkej zhovievavosti voči hriešnikom. Preto ho neuznával za právoplatnú hlavu rímskej cirkvi a sám sa dal zvoliť svojimi prívržencami za rímskeho biskupa, ktorý podľa jeho presvedčenia mal zachrániť Cirkev. Bol to prvý prípad protipápežstva v cirkevných dejinách.
Hypolit pokračoval v tomto rozkole aj za pápežov Urbana (222 - 230) a Ponciána (230-235). Roku 235 sa stal rímskym cisárom Maximín Trák. Ten rozpútal prenasledovanie kresťanov, ktorému padli za obeť Hypolit i pápež Poncián. Obidvoch vyviezli na ostrov Sardíniu, pravdepodobne na nútené práce v baniach. Tam sa obidvaja zmierili a Hypolit odkázal aj svojim stúpencom, aby obnovili narušenú cirkevnú jednotu. Hypolit i Poncián nevydržali dlho nezdravé prostredie a zlé zaobchádzanie. Zomreli ešte roku 235 alebo 236. Cirkev uznala ich konečné zmierenie a spoločné utrpenie pre Krista za dostatočný dôvod, aby oboch uctievala spoločne ako svätých mučeníkov.
V posledných rokoch sa niektorí kritici dejín zaoberali rozdielmi, ktoré sa vyskytujú v starých záznamoch o Hypolitovi Rímskom. Na základe rozboru týchto rozdielov pripúšťajú možnosť, že klasické životopisy sv. Hypolita Rímskeho spájajú pod týmto menom až tri osoby, a to rímskeho mučeníka Hypolita, ďalej istého východného biskupa, spisovateľa a mučeníka, ktorý sa tiež volal Hypolit, a napokon rímskeho spisovateľa a rozkolníka, ktorého meno nie je známe.
Akokoľvek sa veci majú, ctitelia sv. Hypolita môžu byť spokojní, že aj prísni kritici histórie uznávajú jestvovanie rímskeho mučeníka tohto mena.
PONCIÁN, pápež a mučeník
Pochádzal zo známeho rímskeho rodu Calpurniovcov. Pápežom bol v rokoch 231-235 za vlády cisára Alexandra Severa (222-235). Bolo to obdobie pomerného pokoja pre Cirkev.
Pri tomto vonkajšom pokoji Cirkev však trpela vnútorne, a to väčšmi rozkolom protipápeža Hypolita a jeho stúpencov. Ako vidieť z predchádzajúceho životopisu sv. Hypolita, tento rozkol trval už od roku 217.
Zmena nastala roku 235. Vtedy rímski legionári zabili mierneho cisára Alexandra Severa. po ňom nastúpil Maximilián Trán (235-238), ktorý začal hneď prenasledovať kresťanov. Pápeža Ponciána i jeho protivníka dal odvliecť na ostrov Sardíniu, kde museli vykonávať ťažké nútené práce. Poncián vedel, že sa už do Ríma nevráti, a preto oznámil rímskej cirkvi, že sa zrieka jej vedenia, aby mohol byť zvolený nový rímsky biskup. Údajne toto Ponciánovo zrieknutie sa najvyššej cirkevnej funkcie pohlo Hypolita, aby sa aj on zriekol všetkých nárokov na rímske biskupstvo a aby vyzval svojich stúpencov k obnoveniu cirkevnej jednoty.
Poncián a Hypolit zomreli na následky nezdravého prostredia a zlého zaobchádzania. Keďže zomreli zmierení, Cirkev oboch uctievala spoločne ako svätých mučeníkov. Ich telesné pozostatky previezli do Ríma, kde ich pochovali na rozličných miestach. Ponciánovo telo uložili do tzv. pápežskej krypty v katakombách pri Appijskej ceste. Zlomky jeho náhrobného kameňa i s nápisom objavili archeológovia na začiatku nášho storočia.
Literatúra: ONDRUŠ, R.: Blízki Bohu i ľuďom. Tatran Bratislava 1991.