Múd 6, 1-11, Lk 17, 11-19
„Podľa seba súdim teba“, sa zvyklo hovorievať ako odpoveď na kritiku.
Neviem či sa to zaraďuje medzi porekadla, alebo je to z klenotnice ľudovej múdrosti, ale vyzerá to na psychologicky hlbokú pravdu.
Napríklad neverný muž upodozrieva z nevernosti manželku; ten kto túži stúpať po spoločenskom, či pracovnom rebríčku, upodozrieva z toho iných; kto rád klebetí ak vidí hlúčok rozprávajúcich sa, podozrieva ich, že klebetia... Zlodej kričí, chyťte zlodeja.
Heslo: „Podľa seba súdim teba“, je veľmi dobré na spytovanie svedomia. Akonáhle sa mi v mysli vynorí nejaký súd, pýtajme sa, či to nie je vo mne.
Pouvažujme nad touto múdrosť „Podľa seba súdim teba“, z pohľadu evanjelia. Bolí nás, ak je k nám niekto nevďačný. Aspoň čakáme, že „za toto sa mohol poďakovať“, alebo „aspoň to spomenúť a pochváliť má za to“ a nič!
Podľa seba súdim teba, dajme do pozitívnej roviny. Teda, ak ma bolí nevďačnosť, bolí aj toho druhého. Ak zažívam nevďak, hneď sa musím pýtať: Nie som aj ja nevďačný.
Ako začať? Pripomínať si vetu z dnešného evanjelia: Ježiš na to povedal: „Neočistilo sa ich desať? A tí deviati sú kde? Nenašiel sa nik okrem tohoto cudzinca, čo by sa bol vrátil a vzdal Bohu slávu?“ A nemáme byť za čo vďační Bohu? Ak som vďačný Bohu, dokážem byť vďačný aj ľuďom. A opačne! A to radšej rozpíšem: Ak som vďačný ľuďom som vďačný aj Bohu. Aj v tomto prípade platí: Čo ste urobili jednému z týchto maličkých, mne ste urobili.
Turzovka, 15.11. 2023