"Muž dvanásteho storočia!".
Tak nazývajú niektorí historici sv. Bernarda z Clairvaux. Jednak preto, lebo na jeho osobe a počínaní sa výrazne odzrkadľujú problémy a spôsoby vtedajšej doby, jednak preto, lebo on svojou silnou osobnosťou ovplyvnil vývoj myslenia a udalostí v dobe, v ktorej žil. Stačí uviesť niektoré jeho činnosti: bol reformátorom mníšskeho života, chýrnym kazateľom, duchovným spisovateľom, vášnivým obrancom pravovernosti a cirkevnej jednoty, poradcom biskupov a pápežov.
Narodil sa pravdepodobne roku 1090, a to v obci Fonaines-lés-Dijon pri meste Dijone vo východnom Francúzsku. Pochádzal zo šľachtickej rodiny, ktorá mala 7 detí: 6 chlapcov a 1 dievča. Bernard sa narodil ako tretí a bol veľmi nadaný. Otec mu umožnil študovať na známej škole regulárnych kanonikov v St. Vorles.
Povahove bol Bernard dosť uzavretý a citlivý. Tým sa dá ľahšie vysvetliť osobitný citový vzťah medzi chlapcom a jeho matkou. Niektoré životopisy hovoria, že matka mala pred Bernardovým narodením prorocký sen o jeho budúcej veľkosti, čo tiež mohlo vplývať na to, že treťorodený syn sa stal jej miláčikom. Tým väčšmi pociťoval citlivý mládenec predčasnú stratu matky, ktorá zomrela v septembri 1107. Bernard upadol do bolestnej krízy, ktorá ho však nezlomila, ale pomohla mu citovo dozrieť a upresniť si životné ideály. V tom období sa v ňom prehĺbila i láska k Panne Márii, ktorá mu v istom zmysle nahradila pozemskú matku.
Po štyroch rokoch od smrti matky sa Bernard rozhodol opustiť svet. Priťahoval ho mníšsky ideál sv. Benedikta, ale v prísnejšej podobe, akú vtedy predstavovali cisterciáni. Najprv sa však utiahol na otcovský majetok v Chatillon, kam ho po krátkom čase nasledovali štyria (podľa niektorých životopisov všetci piati) bratia a 30 šľachtických mladíkov. Roku 1112 Bernard s nimi odišiel do Citeaux, kde všetci vstúpili do materského kláštora cisterciánskej rehole. Neskôr vstúpil do kláštora v Citeaux i Bernardov otec a zomrel tam roku 1119.
Už pri voľbe povolania a pri vstupe do kláštora sa prejavila sila Bernardovej osobnosti, ktorá vplývala na iných počas celého jeho života. V reholi sa mladý mních hneď od počiatku vyznačoval cnostným životom a príkladnou mníšskou disciplínou. Preto ho už po troch rokoch, roku 1115, zvolili za opáta novej rehoľnej komunity, ktorá sa mala založiť na území grófa z Troyes. Bernanrd a dvanásti spoločníci zvolili za miesto nového kláštora tiché, ale jasné údolie, po latinsky "Clara Vallis", z čoho vzniklo francúzske pomenovanie Clairvaux. 25-ročný Bernard prijal opátske svätenie a pravdepodobne i kňazskú vysviacku z rúk učeného biskupa Guillauma de Champeaux, s ktorým ostal v úzkom priateľstve po celý život.
Pod Bernardovým vedením sa rehoľné spoločenstvo v Clairvaux stalo vzorom mníšskeho života a priťahovalo veľkodušných mladíkov, ktorí túžili po živote evanjeliovej dokonalosti. Nových povolaní bolo toľko, že už o tri roky musel Bernard rozdeliť komunitu a založiť prvý filiálny kláštor. A neostalo iba pri ňom. Do konca svojho života založil 68 takýchto nových kláštorov.
Bernardova činnosť sa však neobmedzovala iba na mníšsky život a zakladanie kláštorov. Viac ráz zasahoval do udalostí, ktoré sa odohrávali i ďaleko od Clairvaux.
Jednou takouto udalosťou bol pápežský rozkol, ktorý vznikol v Ríme roku 1130. Po smrti pápeža Honoria II. sa voliči novej hlavy Cirkvi rozdelili na dve skupiny a každá si zvolila svojho kandidáta. Vznikla tak pápežská dvojica: Inocent II. a Anklét II. Bernard sa jednoznačne postavil za Inocenta, ktorého uznával za legitímneho pápeža i zakladateľ premonštrátov sv. Norbert a iné významné cirkevné osobnosti. Opát z Clairvaux si uvedomoval veľké nebezpečenstvo, ktoré hrozilo z rozkolu. Preto použil všetok svoj osobný vplyv a výrečnosť na to, aby dosiahol všeobecné uznanie Inocenta II. S tým cieľom cestoval po Francúzsku, ba šiel i do Anglicka, dva razy do Itálie, do Nemecka a k sicílskemu kráľovi Ruggerovi. Jeho kampaň bola úspešná. Podarilo sa mu získať pre Inocenta panovníkov i vyššie duchovenstvo. Hoci v Ríme rozkol pokračoval, predsa sa podarilo zamedziť jeho škodlivému vplyvu na Cirkev. Rozkol sa celkom skončil až na Anaklétovho nástupcu Viktora , ktorý sa po zvolení (r. 1138) zriekol nároku na pápežstvo, a tým odstránil poslednú prekážku pre úplné a všeobecné uznanie Inocenta II.
Po úspešnom odstránení pápežskej schizmy sa Bernard dlho netešil kláštornému tichu. Roku 1140 sa zúčastnil na vieroučnom spore so známym teológom Petrom Abélardom a mal rozhodujúci vplyv na odsúdenie niektorých jeho pochybných náhľadov.
V rokoch 1144-1145 znova vystupoval na obranu pápežov, a to proti búriacim sa Rimanom. Kým radikálni reformátori, ako bol mních Arnold z Brescie, v mene evanjeliovej chudoby podnecovali náladových Rimanov proti cirkevnej hierarchii, chudobný mních Bernard ich zasa v mene evanjelia pobádal k poslušnosti najvyšším cirkevným predstaviteľom.
Roku 1145 sa stal pápežom Bernardov žiak, cisterciánsky mních Bernard z Pisy, ktorý prijal meno Eugen III. Za jeho pontifikátu mal Bernard najsilnejší vplyv na život Cirkvi. Niektorí historici hovoria v tejto súvislosti o tzv. "bernardovskom období Cirkvi", ktoré sa vzťahuje na pontifikáty Inocenta II., Celestína II., Lúcia II. a Eugena III. Boli to roky 1130-1153. Okrem osobných rád a listov Bernard venoval pápežovi Eugenovi 5-dielny spis De consideratione libri quinque ad Eugenium III., v ktorom rozoberá pápežove povinnosti a predkladá mu zásady hlbokého duchovného života.
Keď nastupoval Eugen na pápežský stolec, z Blízkeho východu prichádzali zlé správy. Moslimské vojská dobyli sýrske mesto Edessu a ohrozovali Svätú zem, ktorú oslobodili kresťanské vojská spod moslimskej nadvlády v prvej križiackej výprave. Pápež sa rozhodol zorganizovať druhú križiacku výpravu. Jej ohlasovanie zveril vplyvnému a výrečnému opátovi z Clairvaux. Bernardovi sa podarilo získať Francúzov i Nemcov. No veľmi ho zronilo, keď sa napokon sľubná výprava skončila neúspešne.
Roku 1148 sa Bernard zúčastnil na Remešskej synode, kde energicky bránil tradičnú cirkevnú náuku i Najsvätejšej Trojici proti niektorým náhľadom poitierskeho biskupa Gilberta. Synoda však v tomto prípade neodsúdila Bernardovho protivníka.
Tu treba poznamenať, že Bernard nebol teológ v klasickom zmysle slova. Zvlášť cudzia mu bola dialektika, ktorá sa rozvíjala v jeho období a stala sa neoddeliteľnou súčasťou scholastickej teológie. Preto pri teologických dišputách Bernardovou silnou stránkou nebolo logické dôvodenie, ale úprimný zápal a výrečnosť, s ktorými obhajoval tradičnú cirkevnú náuku.
No Bernard iba zriedka zasahoval do teologických dišpút. Viac sa dotýkal teologických otázok iba nepriamo, vo svojich početných spisoch, kázňach a listoch. Hlavným poľom jeho záujmu bola mníšska dokonalosť a duchovný život. Tento duchovný život - od najjednoduchšej askézy až po mystické zážitky - praktizoval on sám a odporúčal ho aj iným. Otázkam duchovného života venoval aj väčšinu svojich písomných diel. Sem patrí sčasti dogmatický spis O milosti a slobodnom rozhodovaní, ďalej O stupňoch poníženosti a pýchy, O láske k Bohu, Chvála nového vojska (venovaná rytierskemu rádu templárov) a 86 kázní na slová biblickej Veľpiesne. Najmä tieto posledné patria medzi najcennejšie diela kresťanskej mystickej literatúry. Otázkami kresťanskej dokonalosti a duchovného života sa zaoberal aj vo väčšine svojich početných kázní, z ktorých mnohé venoval osobe a výsadám Panny Márie. Preto ho nazývali i mariánskym učiteľom.
Bernardovi viac ráz ponúkali biskupskú hodnosť a vedenie významných diecéz, ako boli Miláno alebo Janov, ale on vždy odmietol. Chcel byť až do konca života mníchom. A tak ako mních aj zomrel predpoludním 20. augusta 1153.
Pochovali ho v Clairvaux, kde bol 38 rokov opátom. Za svätého ho vyhlásil pápež Alexander II v januári 1174. Pápež Pius VIII. mu roku 1830 priznal titul cirkevného učiteľa. No už od 13., ale zvlášť od 15. storočia sa používal pre sv. Bernarda z Clairvaux čestný názov "Doctor mellifluus" (doslovne - Medom oplývajúci učiteľ), ktorý sa zachoval až po naše časy.
Literatúra: ONDRUŠ, R.: Blízki Bohu i ľuďom. Tatran Bratislava 1991.