Mal mať rany ako Ježiš a uzdravovať chorých.
Bol a zostal zázrakom, legendou 20. storočia.. Jednoduchý kapucín robí aj po svojej smrti rozruch a zázraky. Francesca Forgioneho († 81) pozná svet pod menom Páter Pio.
Charizmatický rehoľník, ktorý predpovedal javy, čítal myšlienky, vykonával exorcizmus, prorokoval, uzdravoval a objavoval sa na viacerých miestach v jednom čase. Boli to práve nadprirodzené javy a jeho schopnosti, ktoré priťahovali do zapadnutého juhotalianskeho mestečka tisíce pútnikov.
San Giovanni Rotondo sa už počas jeho života stalo dejiskom neuveriteľných príbehov. Všetky svedectvá však majú jedno spoločné – vypovedajú o dobre, ktoré v nich tento muž dokázal prebúdzať.
Vždy si zachoval zmysel pre humor, je známych mnoho vtipných príhod, ale aj ironických poznámok, ktorými často šokoval okolie. Ako sám mnohokrát hovoril, túžil po živote „chudobného brata, ktorý sa modlí“. Boh mu však pripravil inú cestu.
Od roku 1905 do roku 1916 trpel záhadnou chorobou, počas ktorej mu teplota často vystúpila tak vysoko, až praskali teplomery. Lekárovi, ktorý ho vyšetroval a pokúšal sa mu zmerať teplotu, praskol prvý aj druhý teplomer.
Nakoniec použil teplomer na meranie teploty vodného kúpeľa a jeho ortuť sa zastavila na hodnote 48,5 °C. Pritom teplota nad 42 Celziových stupňov sa považuje za stav hranice medzi životom a smrťou.
Ešte záhadnejší úkaz sa zjavil na jeho tele v septembri 1910, mesiac po jeho kňazskej vysviacke. Boli ním stigmy – päť Ježišových rán.
„Proste Ježiša, aby ma zbavil tých divných vecí,“ prosil mladý kňaz v liste svojho duchovného vodcu Pátra Benedetta. Tieto znaky sa vtedy z jeho tela stratili, ale iba načas.
O niekoľko rokov neskôr, v septembri 1918, sa mu opäť zjavili na rukách, nohách a boku. Napriek jeho rozpakom a prosbám mu už ostali natrvalo. Sám to nikdy nepochopil. „Sú pre mňa záhadou,“ povedal prekvapeným priateľom.
V túžbe po skrytom živote sa však nikdy na stigmy nezameriaval, práve tak ako ich ani nepopieral. Najskôr sa ich snažil skryť, aby sa nikto o nich nedozvedel. Rany však ustavične krvácali, a preto často musel meniť obväzy.
Gvardián kláštora v liste generálnemu predstavenému ich opísal takto: „Sú to skutočné rany v rukách a nohách skrz-naskrz. V boku zas vidno skutočnú trhlinu, z ktorej neprestajne tečie krv.“
Keďže jeho stigmy sa nedali utajiť, priťahovali pozornosť verejnosti a stávali sa zdrojom mnohých polemík. Rehoľní predstavení najskôr o podrobné vyšetrenie požiadali primára štátnej nemocnice v meste Barletta – profesora Luigiho Romanelliho.
V záverečnej správe napísal: „Rany, ktoré sú na rukách, pokrýva blana tmavočervenej farby bez krvácajúceho miesta. Nie je tam nijaký opuch a v okolitom tkanive nie je zápal. Som presvedčený, povedal by som až istý, že tieto rany nie sú povrchové, pretože keď položím palec na ranu v dlani a prst na chrbát ruky a pritlačím, zreteľne cítiť, že v strede je prázdno.
Rany na nohách sú rovnakého rázu ako tie na rukách. Na boku som pozoroval zreteľný rez súbežný s rebrami, dlhý sedem alebo osem centimetrov, s poškodenými mäkkými tkanivami.
Ako pri všetkých ranách na hrudnom koši, nie je možné preskúmať vnútro samotnej rany, preto je veľmi ťažké posúdiť, pokiaľ až rana siaha a aký smer má dutina. Rana silno krváca a ide o tepnovú krv. Pôvod rán Pátra Pia nie je prirodzený. Príčiny, ktoré vyvolali ich existenciu, majú nadprirodzený charakter. Medicína nedokáže tento jav vysvetliť.“
O vyšetrenie stigiem požiadali aj profesora Amica Bignamiho z oddelenia lekárskej patológie na Rímskej univerzite. Bol ateista a vopred vylúčil pôsobenie nadprirodzených síl, pretože neveril v ich existenciu.
Po vyšetrení profesor udivene vyhlásil, že neexistujú také chemické substancie ani choroby, ktoré by mohli spôsobiť takéto rany.
Ďalším profesorom, ktorý ich vyšetroval, bol Giorgio Festa. Vo svojej správe napísal, že celý nervový systém a duševné schopnosti pacienta dokonale fungujú.
Vyhlásil, že rany jednoznačne nevznikli ako dôsledok pôsobenia samotného pacienta, že rozhodne nevznikli pôsobením nijakých vonkajších alebo vnútorných činiteľov a že výzor ani pôvod rán sa nedá vysvetliť na základe medicínskeho poznania. Festa neskôr napísal o tomto fenoméne aj knihu s názvom Tajomstvá vedy a svetlá viery.
Piove stigmy 50 rokov neprestajne krvácali, nehojili sa, zachovali si trvalú čerstvosť, nevytvárali hnisavé ložiská ani zápaly či nekrózu. Tento úkaz úplne odporoval biologickým zákonitostiam.
V dejinách cirkvi je známych 70 kanonizovaných svätcov, ktorí mali na svojom tele krvácajúce rany, znaky mimoriadneho zjednotenia s Kristom v tajomstve jeho umučenia a smrti. Boli to napríklad František z Assisi, Katarína Sienska, Veronika Giuliani. Zvláštny druh stigiem mala Terézia z Avily.
Páter Pio sa stal prvým stigmatizovaným kňazom v histórii. Nejaký čas pred jeho smrťou mu stigmy zmizli a nezostala po nich žiadna jazva, koža bola úplne obnovená. Mnohí, ktorí sa s ním za jeho života stretli, hovorili, že sa z týchto rán šírila vôňa kvetov. Našli sa aj takí, ktorí ich pokladali za dôsledok psychických vplyvov.
Lekárovi, ktorý prehlásil, že rany sa mu zjavili preto, lebo „priveľmi myslel na Ježiša na kríži“, Pio odpovedal: „Skúste intenzívne myslieť na vola. Uvidíme, či vám narastú rohy.“
Zdroj: Životopisy svätých
Pozrite tiež:
https://www.faraturzovka.sk/uvahy-prihovory-homilie/homilie-vo-vsedne-dni/2302-pater-pio-b