Vo svetových i cirkevných dejinách sa sotvakedy vyskytovalo obdobie úplného pokoja.
Okrem vojen a krvavých revolúcií sa často vyskytovali spoločenské a myšlienkové zrážky, ktoré mali pre ľudstvo neraz horšie dôsledky ako krvavé boje.
Tak to bolo i za života sv. Pia X. V Európe i mimo nej sa vystriedali revolúcie, vojny a ťažký ideologicko-politický zápas, ktorý mal vážne dôsledky pre Cirkev. Aj po dlhšom časovom odstupe, keď možno triezvejšie a objektívnejšie zhodnotiť vtedajšiu situáciu, sa sotva dá nájsť uspokojivý recept na riešenie problémov vtedajších čias. Tým ťažšie to bolo vtedy, keď bolo treba bezodkladne odpovedať na naliehavé a neraz až veľmi pálčivé otázky. To si treba uvedomiť, ak chceme lepšie pochopiť niektoré kroky, ktoré zazlievajú sv. pápežovi istí katolícki, ale predovšetkým nekatolícki kritici.
Sv. Pius X. pochádzal z početnej vidieckej rodiny. Narodil sa ako druhý z 10 detí 2. júna 1835 v Riese, v provincii Treviso (v severovýchodnom Taliansku). Jeho pôvodné meno bolo Giuseppe Melchiorre Sarto. Rodičia boli chudobní roľníci. Otec zastával funkciu obecného sluhu, kým matka sa usilovala privyrobiť niečo šitím.
Malý Giuseppe (po slovensky Jozef) chodil do školy v rodnej obci, neskôr v Trevise a v Castelfranco Veneto. Rodičia nemali peňazí na väčšie školské výdavky. Ale chlapec sa veľmi dobre učil a skoro začal prejavovať vážny záujem o kňazské povolanie. Rodičia mu to chceli umožniť i za cenu veľkých obetí. Sám Giuseppe sa uskromňoval, ako len mohol. Do sedem kilometrov vzdialeného gymnázia v Castelfranco chodil peši, a keď to počasie dovoľovalo - bosý.
Keď dosiahol 15 rokov, dostal od benátskeho patriarchu Jacopa Monica, ktorý tiež pochádzal z Riese a počul o chlapcovi, ponuku pokračovať v štúdiu v padovskom seminári. Mladý Giuseppe Sarto vďačne a s príkladnou usilovnosťou využil túto možnosť. Po ôsmich rokoch seminárskej výchovy a štúdia bol vysvätený za kňaza v septembri 1858. O dva mesiace neskôr začal ako kaplán svoje celoživotné poslanie duchovného pastiera.
Deväť rokov pôsobil ako kaplán a od roku 1867 ako farár vo vidieckych farnostiach. Keďže sám bol vidiečanom a z chudobnej rodiny, veľmi dobre rozumel svojim farníkom, zvlášť chudobným. Okrem toho, že bol hlboko nábožný a obetavý, vedel obohatiť svojich veriacich aj vedomosťami, ktoré získal pri štúdiu teológie a ktoré si stále doplňoval. To sa prejavilo i na jeho kázňach: bol uznávaným a vyhľadávaným kazateľom.
Na jar 1875 ho biskup vymenoval za kanonika treviskej katedrály a za biskupského kancelára. Okrem toho bol špirituálom v kňazskom seminári.
V lete 1884 sa kanonik Sarto dozvedel, že sa pripravuje jeho vymenovanie za mantovského biskupa. Usiloval sa vyhnúť tejto hodnosti, ktorú pokladal za veľký kríž, ale pápež Lev XIII. potvrdil vymenovanie. V novembri toho istého roku prijal Mons. Sarto v Ríme biskupské svätenie a v apríli 1885 prevzal vedenie mantovskej diecézy.
Čoskoro zistil, že to bola najťažšia úloha, s akou sa dovtedy v živote stretol. Mladý taliansky štát bol ešte plný revolučného vrenia spojeného s antiklerikalizmom. Začali vznikať i sociálne nepokoje. To všetko vplývalo tak na veriacich, ako aj na duchovenstvo, ktoré nebolo práve v patričnej výške. Voči občianskym predstaviteľom sa biskup Sarto správal s triezvou, ale úprimnou zdvorilosťou, takže napokon mnohých získal pre vzájomné porozumenie a spoluprácu. Voči kňazom prejavoval viac otcovskej prísnosti, v ktorej však bolo zreteľne cítiť starostlivosť o dobro tak pastierov, ako aj veriacich. Okrem toho sám biskup slúžil kňazom ako vzor svojou nábožnosťou, pracovitosťou, obetavou štedrosťou voči biednym a jednoduchým chudobným životom. Veľmi mu záležalo už na výchove kňazského dorastu. Preto sa usiloval pozdvihnúť úroveň kňazského seminára, v ktorom prevzal vyučovanie morálky a cirkevného spevu.
Veľmi ho rmútilo zanedbávanie sviatostného života a iné nedostatky v diecéze. Preto krátko po svojom nastúpení začal pastoračnú vizitáciu farností, ktorá trvala tri roky. Po nej zvolal diecéznu synodu, ktorá sa v mantovskom biskupstve nekonala už takmer 250 rokov. Aby upevnil a zväčšil dosiahnuté dobré výsledky, Mons. Sarto krátko po synode vykonal druhú pastoračnú vizitáciu svojej diecézy. Ale druhú synodu už nestihol zvolať, lebo v posledný deň roku 1892 zomrel benátsky patriarcha kardinál Domenico Agostini a Lev XIII. určil mantovského biskupa za jeho nástupcu. 12. júna 1893 pápež vymenoval Mons. Giuseppeho Sarta za kardinála a o tri dni neskôr za benátskeho patriarchu.
Aj v tomto prípade sa však prejavilo napätie, ktoré jestvovalo medzi talianskym štátom a Cirkvou. S odvolaním sa na staré patronátne právo, ktoré malo kedysi Benátska republika, talianska vláda odmietla 17 mesiacov uznať pápežské rozhodnutie. Až po dlhšom vyjednávaní a po zložitom kompromise taliansky kráľ súhlasil s vymenovaním. A tak konečne 24. novembra 1894 mohol patriarcha Sarto slávnostne vstúpiť do Benátok.
Na patriarchálnom stolci kardinál Sarto pokračoval v pastoračných metódach, ktoré si overil dlhoročnou skúsenosťou v minulosti. Oživil a podporoval vyučovanie katechizmu, staral sa o výchovu dobrých kňazov a usiloval sa očistiť liturgiu od nežiaducich svetských vplyvov. Zvlášť mu záležalo na dobrom cirkevnom speve, ktorý mal v Benátkach slávnu tradíciu a pre ktorý získal schopného skladateľa a dirigenta Lorenza Perosiho. Aby obnovil náboženský život Benátok, patriarcha Sarto znovu uviedol do života niektoré tamojšie votívne sviatky a oživil činnosť nábožných bratstiev. Roku 1895 oslávil 800. výročie posvätenia baziliky sv. Marka a roku 1897 900. výročie smrti svätého benátskeho dóžu Pietra Orseola. V tom istom roku usporiadal aj eucharistický kongres.
Patriarchovi neboli ľahostajné ani politické a sociálne problémy veriacich. Pri administratívnych voľbách odporúčal a dosiahol zvolenie kresťanských kandidátov, a neraz vyžadoval od priemyselníkov väčšiu sociálnu spravodlivosť, zvlášť pre utláčané robotníčky. Sám žil veľmi chudobne; všetko, čo mohol, rozdal, ba často si zapríčinil dlhy, aby mohol pomôcť tým, čo to súrne potrebovali.
- júna 1903 zomrel 93-ročný pápež Lev XIII. Všetci kardináli sa mali zúčastniť na voľbe nového pápeža. Kardinál Sarto odcestoval do Ríma 26. júla. 1. augusta sa začala pápežská voľba. V prvých kolách hlasovania dostal najväčší počet hlasov dovtedajší vatikánsky štátny sekretár kardinál Rampolla. Vtedy krakovský kardinál oznámil ostatným, že rakúsky cisár František Jozef I. si neželá, aby sa kardinál Rampolla stal pápežom. Kardinálov tento zásah pobúril. V nasledujúcom kole dostal Rampolla ešte viac hlasov ako predtým. No nemal požadovanú dvojtretinovú väčšinu a nebol predpoklad, že by ju mohol dosiahnuť. A tak sa pri ďalších hlasovaniach sústredila pozornosť na horlivého arcipastiera z Benátok. Kardinál Sarto prosil svojich kolegov, aby ho nevolili, ale márne. 4. augusta bol 50 hlasmi zo 61 zvolený za pápeža a prijal meno Pius X. Jedným z jeho prvých úradných aktov bolo odmietnutie práva veta, aby v budúcnosti už nijaké zásahy zvonka nenarušovali pápežskú voľbu.
Nový pápež ostal aj na Petrovom stolci predovšetkým Kristovým kňazom a duchovným pastierom. Zložitý tradičný ceremoniál vo Vatikáne nezodpovedal jeho duchu, a preto aj napriek protestom a odporu zjednodušil mnohé veci. Ústredným heslom jeho pontifikátu bolo: "Instaurare omnia in Christo" - Všetko obnoviť v Kristovi!
Viacerí cirkevní historici zastávajú mienku, že až Pius X. doviedol do konečných dôsledkov cirkevnú reformu, ktorú začal Tridentský snem v 16. storočí. Tomuto cieľu poslúžili viaceré významné opatrenia a rozhodnutia. Možno tu spomenúť aspoň niektoré.
Roku 1904 ustanovil komisiu na vypracovanie nového kódexu cirkevného práva. Toto významné dielo sa dokončilo za jeho nástupcu. Ďalej zreorganizoval ústredné cirkevné úrady, predovšetkým rímske kongregácie. Roku 1909 založil úradný tlačový orgán Svätej stolice - Acta Apostolicae Sedis. Roku 1911 dokončil reformu kňazského breviára. Pre vnútorný život Cirkvi mali mimoriadne veľký význam jeho rozhodnutia o možnosti častého svätého prijímania a o svätom prijímaní detí. Veľmi energicky vystupoval proti novodobým vieroučným úchylkám, ktoré sa nazývali súhrnne modernizmus. Proti modernizmu vydal roku 1907 encykliku "Pascendi".
Pius X. nebol diplomat, a to aspoň sčasti vysvetľuje zhoršenie vzťahov medzi Svätou stolicou a niektorými štátmi. Treba si však uvedomiť aj antiklerikalizmus a proticirkevné zameranie viacerých vtedajších vlád, aby sme pochopili, že zodpovednosť za neúspechy nebola iba na pápežovej strane.
Viacerí kritici zazlievajú Piovi X. jeho prísnosť vo vieroučných otázkach a v cirkevnej disciplíne. Lenže skúsenosti po 2. vatikánskom koncile nás poučujú, ako ťažko nájsť spôsob, ktorý by zmieril moderný pluralizmus s neporušenosťou základného cirkevného usporiadania a náuky a s duchovným dobrom veriacich.
Celkove však aj väčšina kritikov uznáva, že Pius X. bol osobne bezúhonný a nezištný pápež, ktorému ležalo na srdci predovšetkým dobro Cirkvi a duší. A to sa odzrkadľovalo aj na jeho rozhodnutiach. smelými a časovými reformami, ako boli zvýšenie asketickej a vedeckej úrovne duchovenstva, zlepšenie katechizácie, dekréty o svätom prijímaní, úpravy breviára, misála a liturgického spevu, zjednodušenie latinského cirkevného zákonníka, ako aj radikálne zmeny v rímskej kúrii, sa Pius X. zaradil medzi veľkých reformných pápežov cirkevných dejín. Životná svätosť Pia X., v ktorej sa s hrdinstvom kresťanského a kňazského života spájala obdivuhodná evanjeliová jednoduchosť, dosiahla napokon aj oficiálne cirkevné uznanie.
V posledných rokoch a zvlášť v posledných mesiacoch života ťažila Pia X. predtucha svetovej vojny a celosvetového duchovného rozvratu. To prispelo aj k zhoršeniu jeho zdravotného stavu. Už na jar 1913 ťažko ochorel. No prechodne sa mu uľahčilo, takže aj napriek svojim 78 rokom mohol pokračovať v práci. 25. mája 1914 ešte predsedal konzistóriu, na ktorom vymenoval trinásť nových kardinálov, medzi ktorými bol i jeho nástupca.
Jeho predtucha blížiaceho sa nešťastia sa splnila 28. júna 1914, keď v Sarajeve zavraždili následníka rakúsko-uhorského trónu, čo malo za následok vypuknutie 1. svetovej vojny. 2. augusta pápež ešte pripravil krátky povzbudzujúci príhovor katolíkom celého sveta. 8. augusta už zreteľne cítil, že sa blíži koniec jeho života. No ešte týždeň riadne slúžil svätú omšu a konal audiencie. Ale od 16. augusta mohol už len zriedka vstať z postele. Napokon sa pridala vysoká horúčka, takže 20. augusta mu udelili posledné sviatosti. Pius X. zomrel nad ránom 21. augusta 1914.
Pochovali ho v kryptách pod chrámom sv. Petra, a to bez balzamovania, ako si to výslovne želal. Pápež Pius XII. vyhlásil tohto verného Božieho služobníka v júni 1951 za blahoslaveného a v máji 1954 za svätého.
Literatúra: ONDRUŠ, R.: Blízki Bohu i ľuďom. Tatran Bratislava 1991.