Všetci veľkí a slávni muži mali matku. Ale o väčšine týchto matiek dejiny mlčia.
Je to nespravodlivé, lebo nijaký syn sa nestane veľkým bez pričinenia svojej matky. Toto si uvedomoval pri uvažovaní nad svojím životom sv. Augustín, a preto vydal vo svojich Vyznaniach výrečné svedectvo o životnom hrdinstve svojej matky Moniky. Jeho svedectvo pomohlo dosiahnuť svätej matke patričnú úctu v Cirkvi a čestné miesto medzi veľkými ženami ľudských dejín.
Svätá Monika sa narodila roku 331 alebo 332 v meste Tagaste v severoafrickej Numídii (terajšie severových. Alžírsko a sev. Tunisko). Pochádzala zo stredne zámožnej kresťanskej rodiny. Matka zverila výchovu dcér staršej svedomitej slúžke, ktorá ich učila ovládať sa dodržiavaním poriadku v jedení, pití a v iných veciach.
Napriek tejto výchove upadla Monika na istý čas do vážnej chyby, ako sa neskôr priznala synovi Augustínovi. Keď totiž už bola väčšia, rodičia ju začali posielať do pivnice po víno k domácemu stolu. Monika si pri čapovaní vína z mladistvej pochabosti vždy trocha upila. Najprv máličko, ale keď sa to viac ráz opakovalo, dievčaťu sa víno začalo páčiť. Do pivnice s ňou síce chodila aj jedna slúžka, ale neodvážila sa mladej panej nič povedať. Až pri akejsi škriepke s ňou ju nazvala korhelicou. Moniky sa veľmi dotklo to ostré slovo, ale zároveň ju na celý život vyliečilo z nebezpečnej náklonnosti. Odvtedy sa podľa možností vyhýbala pitiu vína, a keď sa ináč nedalo, aspoň si ho silne zriedila s vodou.
Nevedno, prečo rodičia vydali Moniku za pohanského muža. Monikin manžel Patricius nebol zlý, iba veľmi prchký a občas i neverný. Monika trpezlivo znášala obidve charakterové slabosti svojho muža. Nikdy mu neprotirečila, keď bol v búrlivej nálade, aj keď sa hneval nespravodlivo. Iba keď sa utíšil, vtedy mu mierne dohovárala pre nesprávne počínanie. Preto ju obdivovali iné ženy a mnoho sa od nej poučili. Monikina rozvážnosť a trpezlivosť spojené s úprimnou modlitbou napokon získali muža pre kresťanstvo. Prijal krst roku 370. O rok neskôr zomrel.
Monika si získala poslušnosťou, trpezlivosťou a znášanlivosťou aj svokru, mužovu matku. Táto sa spočiatku správala voči neveste tvrdo, zvlášť keď ju podpichovali slúžky malichernými, ba i nepravdivými obžalobami. Ale keď sa presvedčila o Monikinej obdivuhodnej poslušnosti, sama prezradila synovi klebetnice, ktoré kazili vzťahy medzi ňou a nevestou. Syn potrestal žalobnice a odvtedy bol v dome pokoj.
Monika a Patricius mali spolu aspoň tri deti: syna Augustína, jeho brata Navigia a dcéru, ktorej meno sa nezachovalo. Najväčšiu pozornosť venovali Augustínovi, ktorý bol mimoriadne nadaný, a preto si na ňom obidvaja rodičia veľmi zakladali. Na jeho štúdium v Tagaste a v Kartágu vynakladali toľko peňazí, že sa museli doma uskromniť. Ale robili to radi, len aby umožnili synovi dosiahnuť čo najväčšie úspechy.
Keď Patricius roku 371 zomrel, Augustín mal 17 rokov. Bol už viac-menej dospelý, ale ešte nemal ukončené štúdiá a okrem toho sa začal charakterove spúšťať. Preto spôsoboval ovdovenej matke viac starostí, ako keď bol v chlapčenskom veku.
Monika vychovávala Augustína odmalička v kresťanskej viere, nábožnosti a v dobrých mravoch. No nedala ho pokrstiť v detskom veku, čo však v tom období nebola zvláštnosť. Mohol tu spolupôsobiť aj ohľad na pohanského manžela, ktorý mohol ľahšie súhlasiť s krstom detí, keď oň požiadali samy v dospelom veku. No Augustín bol nielen bystrý, ale aj veľmi citlivý a vnímavý na vplyvy prostredia. A prostredie, v ktorom vyrastal, bolo ešte z veľkej časti pohanské a predovšetkým - mravne veľmi nízke. Tak sa stalo, že Augustín celkom prepadol erotickej zmyselnosti. Matka dohovárala synovi, prosila ho, ale s ním nebolo reči.
Okrem iných neprístojností Augustín začal žiť v konkubináte s akousi ženou, s ktorou mal aj syna. Na dovŕšenie všetkého sa spojil s bludárskou sektou manichejcov. A keď začal na toto protikresťanské učenie navádzať i matku, vtedy už Monika nevydržala a vykázala ho zo svojho domu. No pritom sa neprestala za syna úpenlivo modliť. Prosila o pomoc i biskupa z Tagastu a ten jej dodal nádej slovami: "Nie je možné, aby zahynul syn, za ktorého matka roní toľké slzy!" V tejto nádeji ju posilnil prorocký sen, v ktorom dostala uistenie, že sa syn obráti. Preto sa rozhodla, že ho znova prijme k sebe.
Ďalšia mnohoročná skúsenosť však odporovala všetkým nádejam. Augustín skončil štúdium rečníctva a stal sa jeho učiteľom. Najprv v rodnom Tagaste a neskôr vo veľkom Kartágu. Pritom bol stále spútaný vášňami a manichejskými bludmi. Časom síce začal obľubovať filozofiu, ale tá mu nevedela dať uspokojivé odpovede na základné náboženské otázky. V tomto stave, ktorý trval vyše 10 rokov, ho matka neopúšťala. Okrem každodenných prejavov neúnavnej materinskej lásky "dňom i nocou prinášala za syna obetu, kropenú slzami svojho krvácajúceho srdca", ako to o nej napísal Augustín vo Vyznaniach.
Keď mal Augustín 29 rokov, rozhodol sa odísť do Ríma. Sčasti preto, lebo mu tam priatelia sľubovali väčšie príjmy a väčšie meno, ale predovšetkým preto, lebo sa mu nepáčila veľká nedisciplinovanosť kartáginských žiakov. Ale Augustín chcel odísť bez matky. Keď mu to nechcela dovoliť, raz večer ju oklamal a v noci odcestoval bez jej vedomia. Synovo počínanie zasiahlo Moniku hlboko do srdca. Hľadala silu v ešte úpenlivejšej modlitbe. Napokon sa rozhodla ísť za synom do ďalekého sveta. Po búrlivej plavbe, pri ktorej dodávala odvahu prestrašeným námorníkom, prišla do Ríma. Syna tam nenašla. Dozvedela sa, že medzitým odišiel do Milána. Vybrala sa aj tam za ním.
Augustín išiel do Milána na žiadosť tamojších úradov, ktoré hľadali v Ríme schopného učiteľa rečníctva. Božia prozreteľnosť takto odlúčila Augustína od manichejcov a priviedla ho k veľkému biskupovi Ambrózovi, ktorý rečníckym umením, ale ešte viac kresťanskou pravdou, pomaly získaval jeho dušu.
Keď prišla Monika do Milána, syn jej už mohol oznámiť, že nie je manichejcom. No nebol ani presvedčeným kresťanom a ťažko zápasil o pravdu. Matku však potešil už aj tento pokrok a povedala Augustínovi so spokojnou rozhodnosťou: "Verím v Krista, že prv, než sa rozlúčil s týmto svetom, uvidím ťa veriacim katolíkom."
Táto veľká nádej dala Monike silu, aby sa ešte viac modlila za bojujúceho syna. Predovšetkým usilovne chodila do kostola, kde jej okrem modlitby a sviatostí dodávali silu aj slová milánskeho biskupa. Je zaujímavé, ako sa táto samostatná a rozhodná žena vedela podriadiť cirkevnému poriadku. Keď podľa zvyku, ktorý bol zaužívaný v severnej Afrike, niesla na hroby mučeníkov chlieb a víno (zhromaždení veriaci si tam tieto pokrmy rozdelili a jedli), milánsky strážca hrobov jej to zakázal s odvolaním sa na biskupa Ambróza. Monika bez námietky poslúchla. Odvtedy, ako hovorí Augustín vo Vyznaniach, "namiesto košíka, plného plodov zeme, naučila sa nosiť na hroby mučeníkov srdce plné čistých citov. Čo mohla, rozdala chudobným, a prijímala Telo Pána, pre nasledovanie ktorého boli mučeníci vraždení a korunovaní."
Augustínov boj o nový život, v ktorom ho matka tak vytrvalo podporovala, sa napokon skončil víťazstvom Božej milosti. Márnotratný syn nielen opustil bludné náhľady a otroctvo vášní, ale rozhodol sa celkom venovať ďalší život Bohu. A tak na veľkonočnú vigíliu 24. apríla 387 sa mohla šťastná matka zúčastniť na významnej slávnosti: biskup Ambróz pokrstil jej syna Augustína.
Monika s Augustínom a niektorými priateľmi potom odcestovali na juh, do Ostie pri Ríme, aby sa odtiaľ odplavili do svojej otčiny v severnej Afrike.
Niekoľko dní čakania v Ostii strávili v duchovných rozhovoroch a v myšlienkach na večný život. Augustín si vo Vyznaniach spomína zvlášť na jeden taký rozhovor. Azda najlepšie bude priamo tlmočiť tieto spomienky, ako ich uvádza v 9. knihe Vyznaní:
Ty, Pane, vieš, že keď sme toho dňa tak rozprávali, celý svet so všetkými radosťami stratil pre nás cenu. Matka vtedy povedala: "Syn môj, čo sa mňa týka, mňa už nič neteší na tomto svete. Neviem, čo by som ešte robila a načo by som tu bola, keď sa mi už splnila moja životná nádej. Pre jednu vec som ešte chcela žiť na tomto svete, a to, aby som ťa mohla uvidieť kresťanom katolíkom. Boh mi to doprial v omnoho hojnejšej miere, lebo vidím, že si nielen pohrdol zemským šťastím, ale stal si sa Božím sluhom. Čo tu mám ešte robiť?"
Nepamätám sa už dobre, čo som jej na to povedal. Asi o 5 dní neskoršie, viac to iste nebolo, dostala horúčku. V ktorýsi deň choroby zamdlela a stratila na chvíľu vedomie. Hneď sme k nej pribehli. Prebrala sa zo zamdlenia, pozerala na mňa a na môjho brata, ktorí sme stáli pri jej posteli, a akoby sa pýtala, riekla: "Kde som to bola?" Keď nás videla žiaľom strápených, dodala: "Tu si pochovajte svoju matku." Mlčal som, ale ledva som vedel zadržať slzy. Môj brat však povedal čosi, že by bol radšej, keby zomrela vo vlasti, a nie v cudzine. Keď to počula, pohliadla naňho s tichou výčitkou, že myslí na niečo také, potom sa obrátila ku mne a povedala: "Počuješ, čo hovorí?" O chvíľu povedala obidvom: "Pochovajte toto telo kdekoľvek, nech vás to netrápi. Len o jedno vás prosím: kdekoľvek budete, spomínajte na mňa pri Pánovom oltári."
Keď nám prejavila svoju vôľu, ako najlepšie mohla, utíchla a jej choroba sa veľmi zhoršovala. Napokon desiateho dňa nemoci, v päťdesiatom šiestom roku svojho veku a v tridsiatom treťom môjho veku, rozlúčila sa jej svätá a nábožná duša s telom.
Zatlačil som jej oči a na moje srdce zaľahol veľký zármutok, takže som plakal. No vôľou som zakazoval tiecť slzám. Pokladali sme za nevhodné pochovávať zomretú s plačom a nariekaním, lebo tak sa oplakávala nešťastná smrť alebo úplný zánik zomierajúceho. Matka však nezomrela ani nešťastne, ani úplne. O tom sme boli presvedčení pre jej bezúhonný život a pre jej ozajstnú, nepredstieranú vieru. -
Moniku pochovali podľa jej želania v Ostii. V 15. stor. preniesli jej telesné pozostatky do rímskeho kostola sv. Tryfóna, ktorý je teraz zasvätený sv. Augustínovi.
V staršom liturgickom kalendári sa slávil sviatok sv. Moniky 4. mája, kým v novom pripadá na deň pred sviatkom sv. Augustína. Takto sa lepšie vyjadrí skutočnosť, že táto svätá matka patrí do blízkosti svojho veľkého syna a že ho predchádzala nielen v prirodzenom poriadku, ale aj v živote milosti.
ONDRUŠ, R.: Blízki Bohu i ľuďom. Tatran Bratislava 1991.