Niektorí čitatelia životopisov svätých si želajú poznať predovšetkým takých svätých, ktorí sú nám blízki svojou ľudskosťou a osobitne ľudskými slabosťami.
Život sv. Augustína môže uspokojivo splniť takéto želanie. Sám svätec nám v knihe Vyznania s poníženou otvorenosťou prezrádza menšie slabosti i vážne poklesky svojej mladosti, ktoré sa mu napokon podarilo prekonať spoluprácou s Božou milosťou, pričom mu pomohli i dobrí ľudia, zvlášť jeho matka. Jeho životopis je zároveň povzbudením pre všetkých, čo sa cítia byť slabí voči niektorým sklonom ľudskej prirodzenosti: na ňom vidia, že aj tie najsilnejšie vášne možno s Božou pomocou ovládnuť.
* * * * * * *
Svätý Augustín, známy i pod menom Aurelius Augustinus, pochádzal zo severoafrickej rímskej provincie Numídie. Narodil sa 13. novembra 354 v meste Tagaste. Jeho otec sa volal Patricius. Bol členom mestskej rady a bol pohan. Krst prijal až krátko pred smrťou roku 370. Matka Monika bola nábožná kresťanka a vychovávala syna v kresťanskej viere. Augustín bol zapísaný už v detstve medzi katechumenov (čakateľov krstu), ale pre vtedajšie zvyky a možno aj pre iné príčiny nebol pokrstený v detskom veku.
Augustín mal ešte aspoň dvoch súrodencov: brata Navigia a sestru, ktorej meno nepoznáme. Z Augustínových narážok vo Vyznaniach sa zdá, že mu rodičia venovali viac starostlivosti a peňazí ako iným súrodencom. Hlavným dôvodom bolo chlapcovo mimoriadne nadanie, pre ktoré si na ňom rodičia veľmi zakladali. Tým však nechtiac prispeli k neskrotnosti synovej vášnivej povahy, čo narobila toľko starostí jemu aj iným.
Augustín sa ľahko učil. Niektoré školské predmety, napr. matematiku a gréčtinu, nemal rád, ale zasa z latinskej literatúry sa vedel naučiť naspamäť celé dlhé state klasických básnikov, najmä Vergília. Napriek tomu sa vyhýbal učeniu a vášnivo sa oddával hrám.
Vo Vyznaniach sa Augustín priznáva aj k neresti, ktorá sa bežne vyskytuje v detskom veku, ale keď sa zavčasu neodstráni, môže viesť k vážnemu pokriveniu charakteru. Augustín hovorí: "Kradol som z komory a z rodičovského stola, a to jednak z maškrtnosti, jednak preto, aby som mal čo ponúknuť chlapcom, ktorí si za svoju hru so mnou dali zaplatiť... Aj v tej hre som často dosiahol víťazstvo len klamstvom, a to iba z márnej túžby po vyniknutí. Pritom som však sám nemohol strpieť a nemilosrdne som karhal, keď som niekoho prichytil pri tom, čo som sám iným rád vykonal. A keď mňa prichytili pri klamstve, radšej som zúril, ako by som sa mal priznať."
Na inom mieste hovorí o krádežiach, ktorých sa dopúšťal spolu s inými už ako 16-ročný: "Kradol som, a to nie z núdze a nedostatku, ale z odporu proti spravodlivosti a z túžby po nespravodlivosti. Kradol som totiž také veci, ktorých som mal dosť, a lepších! Neďaleko našej vinice bola hruška, veľmi bohato zarodená, ale ovocie nebolo ani krásne, ani voňavé. My, mladí živáni, sme chodievali tieto hrušky otriasať a odnášať, a to v noci. (Preto sme si zvykli predlžovať hru až do noci). Odniesli sme odtiaľ veľké množstvo hrušiek, ale zjedli sme z nich iba máličko; ostatok sme hodili sviniam. Lebo nám išlo vždy len o to, aby sme robili to, čo nie je dovolené." Augustín si neskôr uvedomoval, aký veľký vplyv na jeho nerozumné počínanie mali kamaráti: "A predsa, keď si na to spomínam, som si celkom istý, že sám by som to nebol nikdy urobil. Pri krádeži som mal teda rád vlastne spoločníkov, s ktorými som kradol.
S mladistvými rokmi prešla nepekná náklonnosť ku krádeži. No objavila sa iná - sexuálna zmyselnosť, ktorá pričinením kamarátov a nepriamo aj rodičov spútala Augustína až do 33. roku jeho života. Kritický bol preňho 16. rok života, keď pre nedostatok peňazí prerušil štúdium rečníctva. On sám o tom vo Vyznaniach píše: "Keď som v šestnástom roku pre nedostatok prostriedkov nechodil do školy a žil som za čas so svojimi rodičmi, bodľač rozkoší mi prerástla hlavu a nebolo nikoho, kto by ju vytrhol."
Ako sa vtedy zachovali rodičia? - Otec bol dokonca pyšný na to, že syn je už pohlavne vyspelý. Matka jasnejšie videla hroziace zlo, a preto napomínala "medzi štyrmi očami" syna a prosila ho, aby sa neoddával zmyselnosti. On pokladal jej napomenutia za veľmi ženské a hanbil sa ich poslúchnuť. Pri uvažovaní o tomto období Augustín myslí, že azda by preňho bolo bývalo najlepšie riadne sa oženiť, čím by sa jeho neskrotná zmyselnosť usmernila prirodzeným spôsobom. Ale rodičia mysleli na jeho kariéru. On sám o tom píše: "Moji príbuzní sa nestarali o to, aby mňa, rútiaceho sa do záhuby, zachránili manželstvom. Starali sa väčšmi o to, aby som sa naučil čo najlepšie rečniť..." Na konto rodičov mal Augustín ešte jednu obžalobu: "Na (divadelné) hry mi dovoľovali tiež viac, ako pripúšťa miera prísnosti, takže sa vo mne vzmáhali všelijaké chúťky."
Pravda, svoje tu vykonala aj spoločnosť zlých kamarátov. Augustín o nej píše: "Voslep som kráčal ďalej, ba bol som až natoľko zaslepený, že som sa hanbil za svoje menšie nemravné výčiny, keď som počul svojich vrstovníkov chváliť sa svojimi väčšími hanebnosťami, ktoré pokladali za tým slávnejšie, čím boli hnusnejšie. A tak som teda smilnil i ja nielen pre rozkoš samu, ale aj pre slávu."
Rok 371 priniesol väčšie zmeny v Augustínovom živote. Vďaka istému bohatému pánovi z Tagastu mohol znova študovať rečníctvo, a to v severoafrickej metropole - Kartágu. V tom istom roku mu zomrel otec, a to ako kresťan. Zdá sa však, že Augustína sa to veľmi nedotklo. Vo Vyznaniach opisuje, ako silne naňho vplýval veľkomestský život preniknutý sexuálnou povoľnosťou. Zdalo sa mu nemožným žiť bez ženy, a preto sa spojil s akousi konkubínou, s ktorou žil potom 14 rokov. Rok po utvorení tohto nezákonného zväzku (r. 372) sa im narodil syn, ktorému dali meno Adeodatus, čo doslovne znamená "Bohom daný" (azda ako naše Bohdan). Toto meno však nemožno pokladať za prejav Augustínovej nábožnosti, lebo ten sa v tom období dostával okrem mravnej aj do hlbokej náboženskej krízy.
Spočiatku naňho priaznivo zapôsobila kniha Hortensius, ktorú napísal slávny rímsky rečník a filozof Cicero a ktorú Augustín používal pri štúdiu rečníctva. Kniha ho aspoň trocha pozdvihla z hmotného sveta k obdivu múdrosti. No nevedela mu dať odpoveď na základné náboženské otázky. Skúsil preto čítať Sväté písmo. Ale to sa mu zdalo byť v porovnaní s Cicerónovou knihou veľmi primitívne. Takto sa napokon dal ľahko zlákať sektou manichejcov. Manichejci sa často odvolávali na pravdu, a po tej Augustín túžil. Ich náuka bola zmiešanina povrchného kresťanstva a racionalizmu, ku ktorému mal Augustín silný sklon. Okrem toho ich prízvukovanie zla ako samostatnej sily v hmotnom svete a v hmotno-duchovnom človekovi sa pozdávalo Augustínovi ako uspokojivé vysvetlenie jeho vlastnej skúsenosti. A hoci dosť skoro začal objavovať nedôslednosti v náuke a živote manichejcov, predsa 10 rokovo bol prívržencom tejto Cirkvi nepriateľskej sekty.
Augustínova počiatočná horlivosť v manichejizme zapríčinila jeho prechodný rozchod s matkou. Keď ju totiž nahováral na bludné učenie, Monika mu nedovolila bývať s ňou a jesť pri jednom stole. Neodvrhla ho však, ale modlila sa zaňho a oplakávala ho viac, ako zvyčajne matky oplakávajú telesnú smrť svojich detí. Prosila biskupa z Tagastu, aby sa porozprával s Augustínom. Biskup nepokladal takýto rozhovor za užitočný. Povzbudil však Moniku slovami: "Nie je možné, aby zahynul syn, za ktorého matka roní toľké slzy." Monike dodal nádeje aj sen, podľa ktorého mal byť napokon syn tam, kde je ona.
Po skončení štúdia v Kartágu Augustín začal vyučovať rečníctvo v rodnom Tagaste. Ale keď mu tam zomrel istý veľmi dobrý priateľ, Augustín odišiel učiť do Kartága. Prostredie tohto rušného mesta ho neuspokojovalo. Okrem toho pri vyučovaní rečníctva ho veľmi rušila nedisciplinovanosť žiakov. Keď mu priatelia hovorili, že v Ríme môže získať lepších žiakov, viac peňazí a veľké meno, rozhodol sa odísť tam. Matka chcela ísť s ním. No on ju oklamal a odcestoval jednej noci bez nej. Augustínovo počínanie sa matky veľmi bolestne dotklo.
Ani v Ríme však neboli žiaci takí ideálni, ako Augustín očakával. A tak, keď sa dozvedel, že prišla z Milána úradná delegácia, ktorá hľadá učiteľa rečníctva pre verejnú školu, Augustín sa prihlásil. Žiadali od neho skúšku pred prefektom a on ju ľahko urobil. Takto sa po krátkom pobyte rozlúčil s Rímom i s tamojšími manichejcami, ktorí ho podporovali, a odišiel do Milána. Bolo to niekedy roku 384.
Augustín si priniesol do Milána veľké pochybnosti v duši. Neúspechy pri hľadaní pravdy ho viedli k náhľadu gréckych filozofov, nazvaných akademici, ktorí tvrdili, že o všetkom treba pochybovať, lebo nemôžeme poznať skutočnú pravdu. V takomto rozpoložení sa stretol s milánskym biskupom Ambrózom. Ako profesor na verejnej škole Augustín nadviazal s Ambrózom najprv úradno-občianske vzťahy a uspokojilo ho priateľské vystupovanie. No keďže už dávnejšie počul o jeho rečníckom umení, začal chodiť i na jeho kázne. Hľadal v nich iba formu, ale postupne ho zaujímal aj ich obsah. Augustín v nich nachádzal odpovede na mnohé svoje nevyriešené otázky a mučivé pochybnosti. Keď ho po dlhom hľadaní našla v Miláne matka Monika, syn jej mohol oznámiť, že vplyvom Ambrózových kázní už nie je manichejcom. Ale tým sa jeho duchovný boj neskončil. Augustín sa usiloval usporiadať si pojmy o Bohu, o stvorených veciach, o vzťahu a podstate dobre a zla a osobitne o Ježišovi Kristovi. V týchto otázkach mu dobre poslúžili spisy novoplatónskych filozofov, ktoré vniesli veľa svetla do Augustínovho myšlienkového sveta.
Horšie to vyzeralo s jeho neusporiadaným životom. Keď už bolo jasné, že príjme krst, matka chcela, aby predtým uzavrel riadne manželstvo. Zdalo by sa najprirodzenejšie, že Augustín vstúpi do riadneho manželského zväzku so súložnicou, s ktorou žil už nepretržite 14 rokov a s ktorou mal syna. Z Vyznaní vysvitá, že Augustín mal rád spomenutú ženu a zvlášť syna, ktorý prejavoval nevšedné nadanie a vzácne charakterové vlastnosti. No napriek všetkej prirodzenej logike 31-ročný profesor rečníctva si vybral za budúcu manželku nedospelé dievča, na ktoré musel ešte dva roky čakať, a súložnicu prepustil. Takto sa zostrila jeho životná dráma, ktorá sa ho dotýkala na najcitlivejšom mieste. Tu sú priamo jeho slová z Vyznaní: "Keď som odstránil od seba ženu, s ktorou som žil a ktorá bola prekážkou môjho manželstva, moje srdce, ktoré ju veľmi milovalo, bolo zasiahnuté, ťažko poranené a krvácalo. Vrátila sa do Afriky a sľúbila ti, Bože, že nikdy nebude patriť inému mužovi. Zanechala mi syna, ktorého som mal s ňou. Ale ja, nešťastník, nevedel som nasledovať ani túto ženu, nevedel som vydržať ani odklad dvoch rokov, po ktorých som si mal vziať za manželku tú, ktorú som o to žiadal, ale našiel som si inú, nie však manželku, lebo som nemiloval manželstvo, ale bol som otrokom zmyselnosti." Tu vidieť, ako bol Augustín v zajatí telesných vášní, zvlášť keď porovnáme jeho počínanie s konaním jeho bývalej súložnice. Vidieť, že ani najväčšia rozumová vyspelosť nie je sama osebe schopná odvrátiť človeka od mravnej nízkosti, ktorej sa stal nevoľníkom.
Pri hľadaní východiska zo spletitej situácie pomohol Augustínovi rozhovor so starým ctihodným kňazom Simpliciánom, ktorý bol duchovným otcom biskupa Ambróza. Simplicián mu rozprával o verejnom obrátení slávneho rímskeho rečníka Viktorína na kresťanstvo. Tento príklad veľmi pobádal Augustína, aby ho nasledoval. Nebolo však ľahké zúčtovať s minulosťou.
Tu riadením Božej prozreteľnosti navštívil Augustína a jeho priateľov jeden africký krajan, ktorý slúžil v cisárskej palácovej stráži. Ten im rozprával o podivuhodnom egyptskom pustovníkovi Antonovi, ktorého život opísal svätý Atanáz, a o iných mužoch a ženách, ktorí opustili kariéru i telesné pôžitky a celkom sa oddali Bohu. Pri počúvaní týchto príkladov sa v Augustínovi spájal obdiv s pocitom hlbokého zahanbenia. Jeho city vybúšili aj navonok. Na priateľa Alipia kričal: "Počul si? Neučení povstávajú a uchvacujú Božie kráľovstvo, kým my so svojou vedou bez srdca sa váľame v tele a v krvi!"
S rozbúreným vnútrom sa Augustín utiahol do záhrady ďaleko od domu. Alipius ho s údivom nasledoval. Vo vnútornom boji Augustín príkro odsudzoval svoju mravnú slabosť a nízkosť, no pred duševný zrak sa mu natískali aj "starodávne priateľky", jeho telesné náklonnosti a pôžitky, od ktorých sa doteraz nevedel odpútať. Predstavovali sa mu aj príklady mužov a žien, ktorí slúžili Bohu v úplnej zdržanlivosti. A táto cnosť zdržanlivosti mu akoby dohovárala: "Či ty nedokážeš to, čo dokázali títo mužovia a ženy? A či to dokázali sami od seba, a nie s pomocou svojho Pána Boha? Čo sa na seba spoliehaš, keď nemáš síl? Hoď sa mu na hruď, neboj sa, on sa ti neuhne, aby si padol! Vrhni sa k nemu s dôverou, zovrie ťa v náručí a uzdraví ťa."
Veľké vnútorné pohnutie sa skončilo "prívalom sĺz", ako hovorí sám Augustín vo Vyznaniach. A tu zrazu počul zo susedovho domu detský hlas, ktorý spevavým tónom často opakoval slová: "Vezmi, čítaj! Vezmi, čítaj!" Keďže Augustín nikdy predtým nepočul takýto hlas ani takýto spev, pokladal to za Božiu výzvu. Otvoril listy apoštola Pavla, ktoré mal v záhrade. Oči mu padli na miesto, kde apoštol píše: "Žime poctivo ako vo dne, a nie v hodovaniach a pijatikách, nie v smilstvách a nemravnostiach, nie vo sváre a nenávisti. Oblečte si Pána Ježiša Krista a nestarajte sa o telo s jeho žiadosťami." (Porovnaj Rim 13,13n). Augustín pokladal tieto slová za jasný Boží pokyn a za program svojho ďalšieho života. Zápas s minulosťou sa tým skončil. Hneď - sprevádzaný Alipiom - šiel k matke a oznámil jej, čo sa stalo. Tá sa zaradovala a ďakovala Bohu, že splnil jej modlitby viac, ako si žiadala a očakávala.
Po obrátení sa Augustín rozhodol, že prestane vyučovať rečníctvo a vráti sa s priateľmi do Afriky, aby tam spoločne začali nový život. Dokončil školu pred "oberačkovými" prázdninami (koncom augusta) roku 386. Potom sa odobral s matkou a priateľmi na vidiecky majetok istého bohatého známeho, kde prežili niekoľko mesiacov v modlitbe, práci, filozofických úvahách a duchovných rozhovoroch. Bolo to obdobie hlbokého duchovného prerodu a prípravy na prijatie krstu. Tento sa uskutočnil na veľkonočnú vigíliu v noci z 24. na 25. apríla roku 387. Biskup Ambróz pokrstil Augustína, jeho 15-ročného syna Adeodata a priateľa Alipia. O niekoľko týždňov neskôr sa všetci rozlúčili s Milánom. Odcestovali na juh do rímskeho prístavu Ostie, odkiaľ mali odplávať do severnej Afriky.
V Ostii však ťažko ochorela 56-ročná Augustínova matka Monika a o niekoľko dní zomrela. Tam ju aj pochovali.
Po matkinej smrti sa Augustín zdržal ešte rok v Ríme. Chcel sa oboznámiť so životom tamojšej Cirkvi. Zvlášť ho zaujímali mužské a ženské kláštory. V Ríme napísal aj prvé polemické diela proti manichejcom. Koncom leta 388 opustil Večné mesto a po krátkej zastávke v Kartágu prišiel do rodného Tagastu.
Tam sa bez meškania dal uskutočňovať program nového života, o ktorom veľa rozmýšľal v posledných dvoch rokoch. Predal skromné hmotné vlastníctvo, ktoré mal, a peniaze rozdal chudobným. Potom s niekoľkými priateľmi a synom Adeodatom (ten o rok zomrel) utvoril neďaleko mesta Bohu zasvätené spoločenstvo, v ktorom sa spájal ideál spoločného života prvých kresťanov s modlitbou, pôstom a štúdiom podľa príkladu rímskych kláštorov. Táto mníšska komunita mala aj apoštolské poslanie. Pôsobila jednak dobrým príkladom, jednak priamym apoštolátom hovoreného a písaného slova. Augustín v rozhovoroch a v početných spisoch duchovne pomáhal, poučoval, vysvetľoval, odpovedal na námietky.
Ale spoluobčania priveľmi zamestnávali Augustína návštevami a rozličnými žiadosťami. Preto chcel založiť kláštor ďalej od Tagastu, kde by mali všetci viac potrebného pokoja. S tým úmyslom šiel do mesta Hippo. Keď však vošiel do tamojšej baziliky, starý biskup Valerián práve vysvetľoval veriacim , ako veľmi by potreboval pomoc súceho kňaza. Hipponskí kresťania už predtým veľa počuli o Augustínovej svätosti a učenosti. Keď teraz videli, že prišiel medzi nich, bez váhania ho odporúčali na kňazskú službu. Augustín sa zhrozene bránil, ale napokon ustúpil ich nátlaku, v ktorom videl prejav Božej vôle.
Tak sa Augustín roku 391 stal hipponským kňazom a o 5 rokov neskôr biskupom. Ako biskup bol Augustín obetavým pastierom svojich veriacich a horlivým hlásateľom Božieho slova. Žil chudobný spolu s kňazmi v kláštore, ktorý vybudoval. Jeho zásluhou sa rozšírili kláštory v latinskej Afrike, kde dovtedy neboli známe. Aj v iných smeroch význam jeho osobnosti, ako aj všestranná činnosť ďaleko presahovali hranice jeho biskupstva. Augustín sa postupne stal duchovným vodcom severoafrickej a v istom zmysle celej západnej Cirkvi. Oprávnene sa pokladá za najväčšieho cirkevného otca západného kresťanstva.
Hoci Augustín bol za svojho biskupovania všestranne činný ako filozof, teológ, kazateľ, duchovný vodca, predsa najväčšmi ho zamestnával boj proti bludným náhľadom a náukám, ktoré vírili život vtedajšej Cirkvi. Bol to najmä manichejizmus, o ktorom sme hovorili v súvislosti s poblúdeniami jeho mladosti, ďalej donatizmus, ktorý s prehnanou prísnosťou odmietal cirkevnú disciplínu a náuku o sviatostiach, ako aj pelagianizmus, ktorý preceňoval prirodzené schopnosti človeka a podceňoval nutnosť milosti pre kresťanský život a pre večnú spásu. V boji proti týmto bludom Augustín napísal početné spisy, ktoré majú trvalé miesto v katolíckej teológii. Treba však priznať, že niektoré časti jeho náuky o Božej milosti sú ťažké a neskôr zapríčinili vážne nedorozumenia na vieroučnom poli.
Napriek slabšiemu zdraviu a pohnutému životu dosiahol Augustín pomerne vysoký vek 76 rokov. Zomrel v noci z 28. na 29. augusta roku 430, v čase, keď diví germánski Vandali útočili na jeho biskupské mesto Hippo. Pochovali ho v obliehanom meste, ktoré bolo neskôr z veľkej časti zničené. Po istom čase preniesli jeho telesné pozostatky na ostrov Sardíniu a v 8. storočí do kostola sv. Petra v meste Pávii v severnom Taliansku, kde sú doteraz.
Sv. Augustín zanechal úctyhodnú písomnú pozostalosť. Jeho dielo obsahuje filozofické, apologetické, vieroučné, mravoučné, pastoračné a polemické spisy, ako aj biblické štúdie, vysvetlenia textov, kázne, reči a množstvo listov s vieroučným, mravoučným a asketickým obsahom. Ako sme už naznačili, akýmsi Augustínovým duchovným sebaportrétom sú jeho Vyznania, ktoré patria medzi najrozšírenejšie diela kresťanskej, ba i svetovej literatúry. Vysoko sa cení aj jeho spis De civitate Dei (O Božom štáte), ktorý je akousi filozofiou dejín. Obidve diela vyšli aj v slovenčine.
Možno povedať, že ani stáročia neoslabili Augustínovu veľkosť. Jeho osobnosť robia osobitne príťažlivou hrdinské vnútorné zápasy a hlboký duchovný život. Augustín precítil v sebe dokonale ľudskú slabosť. Práve preto bol i vo svojej veľkosti ponížený. Neodsúdil ľahkovážne nikoho. Mal porozumenie i pre najväčších nepriateľov. Výslovne to pripomenul v boji proti bludárskym donatistom. Poznamenal, že zúriť proti týmto poblúdencom môžu iba tí, čo nikdy neskúsili na sebe, ako ťažko je dopracovať sa pravdy. Svoju životnú skúsenosť vložil do výroku: "Nespokojné je naše srdce, kým nespočinie v tebe, Bože!"
Literatúra: ONDRUŠ, R.: Blízki Bohu i ľuďom. Tatran Bratislava 1991.