Kol 1, 1-8, Lk 4, 38-44
Počúval som prednášku českého profesora Petra Piťhu o Cyrilovi a Metodovi. Úspech ich misijného diela bol podľa neho v tom, že oni našich predkov nikde neťahali.
Oni im dávali najavo, že ich potrebujú. V čom potrebovali Cyril a Metod našich predkov? Bez nich by nemohli tak chváliť Boha. Boli by smutní, že ho Slovania ku ktorým boli poslaní nepoznajú. Toto malo byť pre našich vierozvestcov podstatné.
Nebadáte to aj u Pána Ježiša? Na prvý pohľad nie. Ako keby ľudia potrebovali jeho. A to je úplná pravda. Dnes sme čítali: Po západe slnka všetci, čo mali chorých na rozličné neduhy, privádzali ich k nemu. On na každého z nich kládol ruky a uzdravoval ich. Ale prečo ich uzdravoval? Lebo im chcel pomôcť, lebo ich mal rád. Mať rád, znamená potrebovať. Z akého dôvodu potreboval Pán Ježiš ľudí? Aby s ľudstvom oslávil Otca. On raz zvolal: Otče, osláv svoje meno!" A z neba zaznel hlas: "Už som oslávil a ešte oslávim." (Jn 12,28). A pri akej príležitosti to povedal? Keď sa rozhodol za nás obetovať. Hneď dodáva: A ja, až budem vyzdvihnutý od zeme, všetkých pritiahnem k sebe. To povedal, aby naznačil, akou smrťou zomrie. (Jn 12,32-33). Teda nie je to zištná láska – mám ťa rád, lebo ťa potrebujem, ale nezištná - milujem ťa, preto ťa potrebujem.
Do tejto lásky zahŕňa všetkých ľudí. Dnes sme ďalej počuli: Ale zástupy ho hľadali. Prišli až k nemu a zdržiavali ho, aby od nich neodchádzal. On im však povedal: „Aj iným mestám musím zvestovať Božie kráľovstvo, lebo na to som poslaný.“
Podobne ako Kristus jednajú aj jeho nasledovníci. Spomínali sme už Cyrila a Metoda. Je to aj u sv. Pavla ako je zrejme z prvého čítania: Už ste o nej (nádeji a láske) počuli v pravdivom slove evanjelia. Ono k vám prišlo a ako na celom svete prináša ovocie a rastie, tak aj u vás od toho dňa, keď ste počuli a spoznali Božiu milosť v pravde.
Kresťan by teda automaticky mal byť misionárom – šíriteľom Ježišovej lásky a nádeje. Prečo? Lebo má radosť z viery a chce ju dopriať aj iným. Mnohí to vnímate na „vlastnej koži“. Ako vás bolí ľahostajnosť, či dokonca odpor voči viere, členov vašej rodiny, ako by ste im radi pomohli.
Ako bohoslovec som čítal o jednom konvertitovi z Viedne (keďže to bolo dávno, nepamätám už jeho meno). Keď v dospelosti bol pokrstený a prijal prvý raz Eucharistiu modlil sa: Pane Ježišu akú radosť prežívam a teším sa, že som ťa stretol. Hneď s bôľom dodáva: Kde boli moji priatelia, spolupracovníci, že ma k tebe nepriviedli skôr?! Pomôž mi, aby som bol šíriteľom tvojho evanjelia medzi tými s ktorými žijem.
Vidíte, tento konvertita si uvedomil, že svoju radosť mohol prežívať skôr a zároveň si uvedomuje, že jeho radosť bude väčšia a sa s ňou podeli, potreboval ich.
Turzovka - Dom sv. Jozefa, 2.9.2015