Španielsko dalo Cirkvi v 16. storočí niekoľko svätých, ktorých význam ďaleko prekročil hranice rodnej krajiny.
Možno tu spomenúť svätých: Teréziu Avilskú, Jána z Kríža, Jána z Boha, Petra z Alcantary, Tomáša z Villanovy, Ignáca Loyolského, Františka Xavérskeho. Do tejto skupiny patrí aj sv. Ján z Avily.
Pochádzal z mesta Almodóvar del Campo (v strednojužnom Španielsku), kde sa narodil pravdepodobne 6. januára 1499 (alebo 1500). Jeho rodičia boli zámožní a vážení. Matka Catalina pochádzala z vidieckej šľachty, kým otec Alonso de Avila bol z rodiny „nových kresťanov", t. j. obrátencov zo židovstva. Táto skutočnosť mala pravdepodobne vplyv na niektoré udalosti v Jánovom živote.
Keď získal základné vzdelanie, prešiel na univerzitu v Salamanke, kde sa dal na štúdium práva. Avšak po štyroch rokoch, v r. 1517, odišiel z univerzity ešte pred ukončením štúdia. Niektorí myslia, že mal ťažkosti pre rasový pôvod svojho otca. Skôr sa však zdá, že zažil mocný podnet k duchovnému povolaniu. Sú náznaky, že kratší čas prežil v dajakej reholi, ale nie je známe nič určitejšie.
Po troch rokoch prísnej utiahnutosti (väčšinou v rodičovskom dome), študoval v rokoch 1520-1526 filozofiu a teológiu v Alcale. Niekedy ku koncu štúdia bol vysvätený za kňaza.
Už ako kňaz sa v r. 1526 odobral do Sevilly, odkiaľ chcel spolu s jedným mexickým biskupom odísť do severoamerických misií. Ale v poslednej chvíli ho zadržal sevillský arcibiskup Alonso Manrique, ktorý počul o mimoriadnych schopnostiach novokňaza Jána a chcel ich využiť vo svojom významnom arcibiskupstve. Arcibiskup si azda pomohol poukazom na Jánov pôvod, lebo „novým kresťanom" zákon nedovoľoval cestovať do španielskych dŕžav v Amerike.
A tak Ján z Avily začal svoj apoštolát v Seville, Eciji a iných juhošpanielskych mestách. Vyučoval deti katechizmus, dospelých privádzal k rozjímavej modlitbe, konal prednášky o Sv. písme a dlhé hodiny spovedal. Žil chudobne, neprijímal nijaké peniaze za kňazské služby. Nocoval a skromne jedol u tých, čo ho prijali pod strechu.
Jeho príklad veľmi pôsobil. Čoskoro sa mnohí kňazi usilovali nasledovať jeho prísny život modlitby, štúdia a apoštolátu. Jeho kázne priťahovali zástupy ľudí, a to tak šľachticov ako aj jednoduchých, laických vzdelancov i členov kléru túžiacich po väčšej dokonalosti.
Ale všetci neboli spokojní s jeho účinkovaním. V r. 1531 ho niekto udal inkvizícii. Ťažko povedať, či to bolo zo zlomyseľnosti alebo zo žiarlivosti alebo iba zo zle nasmerovanej úzkostlivosti. Bolo to v období, keď sa po celej Európe šírili náuky, ktoré sa nezhodovali s katolíckou vierou. Inkvizícia, ktorá mala bdieť nad neporušenosťou viery, bola citlivá na každú novotu, a preto brala vážne každé obvinenie. Inkvizítori najprv skúmali Jánovo počínanie. A keď videli, že vo viacerých veciach sa líši od iných, najmä tradičných kňazov, dali ho niekedy v lete alebo na jeseň r. 1532 uväzniť.
Ján z Avily prežil v inkvizičnom väzení takmer rok. Avšak ani najmenej ho to nevykoľajilo. Naopak, bol to preňho čas akejsi duchovnej obnovy, keď sa mohol venovať viacej sebe. Zažil v tom období mnohé duchovné útechy a osvietenia. Z tých čias pochádza jeden z jeho najkrajších listov, plný lásky a nadprirodzenej radosti. Vo väzení pravdepodobne preložil knižku „Nasledovanie Krista" z latinčiny do ľudovej reči. Dňa 16. júna 1533 inkvizícia vyniesla rozsudok, v ktorom ho naplno oslobodila od všetkých obvinení.
Horlivý kňaz vyšiel z väzenia spokojne, ako doň prišiel. Neskúmal, kto ho obžaloval, na nikoho sa nemrzel. Jeho priatelia ho s nadšením uvítali na slobode. Ján im bol vďačný, ale rozhodol sa odísť zo Sevilly do Cordoby, ktorá sa stala jeho konečným pôsobiskom.
Od konca r. 1536 sa Ján z Avily viackrát vybral do Granady na žiadosť tamojšieho arcibiskupa, ktorý sa so vzácnym kňazom radil vo vážnych veciach. Práve v Granade sa pri jeho kázni 20. januára 1537 obrátil k novému životu portugalský dobrodruh, z ktorého sa stal sv. Ján z Boha, zakladateľ rehole milosrdných bratov. O dva roky neskôr sa z veľkej časti pod jeho vplyvom obrátil k duchovnému životu gandijský vojvoda, neskorší svätec František Borgia. Ján z Avily mal veľký vplyv aj na život a organizáciu mladej granadskej univerzity (zal. ju v r. 1526 cisár Karol V.). Univerzita mu udelila akademický titul „magister teológie".
Pri apoštolských cestách po Andalúzii (kraj v južnom Španielsku) Ján z Avily založil priamo alebo prostredníctvom svojich spoločníkov asi 15 menších kolégií pre deti (pre kresťanskú náuku, príp. gramatiku) a tri väčšie (v mestách Baeza, Jerez a Cordoba) okrem kolégií pre klérus v Granade, Cordobe a Evore (Portugalsko). Najznámejšie kolégium bolo v Baeze; v r. 1542 sa z neho stala univerzita. Spomenuté vzdelávacie ústavy mali predovšetkým apoštolský ciel. Tak na univerzite v Baeze sa na Jánovo želanie vyučovali len „umenia" (filozofia) a teológia, ktoré sú podľa jeho slov „užitočné pre dušu".
Jadrom Jánovej apoštolskej činnosti v rokoch 1535-1551 bola početná skupina diecéznych kňazov, ktorých k nemu viazalo jednoduché puto duchovného vedenia. Ich duchovný učiteľ ich viedol k nábožnému a striedmemu životu a odporúčal im, prípadne vysvetľoval študijnú látku. Táto „kňazská škola" nemala za ciel vysokú teologickú špekuláciu; skôr to bolo združenie usilovných a svätých kňazov, duchovných mužov, ktorí sa venovali kázaniu (predovšetkým ľudovým misiám), vyučovaniu náboženstva a iných predmetov na nových kolégiách, duchovnému vedeniu.
Program cirkevnej obnovy, ako ho uskutočňoval Ján z Avily a jeho spoločníci, si získal sympatie Ignáca Loyolského a ním založenej jezuitskej rehole. A hoci neprišlo k nijakému formálnemu spojeniu týchto skupín, Ján z Avily veľmi poslúžil Spoločnosti Ježišovej tým, že do nej nasmeroval svojich najlepších spoločníkov a získal pre ňu vplyvných dobrodincov. On využil svoju prestíž aj na to, aby (na požiadanie Ignáca Loyolského) bránil jezuitov v Španielsku proti útokom nezmieriteľného dominikána Melchiora Cana a jeho kolegov zo Salamanky.
Posledné roky strávil Ján z Avily v Cordobe a Montille. Často ho pútala na lôžko choroba, ktorá sa začala prejavovať od r. 1551. Jeho „kňazská škola" postupne strácala na účinnosti jednak tým, že jej najlepší členovia sa pripojili k jezuitom a jednak tým, že Ján nechcel založiť pevnú organizáciu. Preto s veľkodušnou žičlivosťou pozoroval, ako v istom zmysle pokračovateľkou jeho obnovného apoštolského programu je mladá jezuitská rehoľa, ktorá sa úspešne rozvíjala.
Choroba a zvyšujúci sa vek neprekazili Jánovi pokračovať v úlohe poradcu a duchovného vodcu, či už osobne alebo prostredníctvom listov. Sv. Terézia Avilská ho požiadala o posúdenie rukopisu svojej autobiografie. Okrem toho jej Ján písal niekoľko listov, z toho posledný krátko pred smrťou.
Zomrel v meste Montille 10. mája 1569. Pochovali ho v jezuitskom kostole. Proces jeho blahorečenia sa začal v r. 1623, ale po ťažko vysvetliteľných odkladoch sa skončil až v apríli 1894 za čias pápeža Leva XIII. Pápež Pius XII. v r. 1946 vyhlásil Jána z Avily za patróna svetských (diecéznych) kňazov v Španielsku a pápež Pavol VI. ho v máji 1970 vyhlásil za svätého.
Z písomnej pozostalosti sv. Jána z Avily sa zachoval spomenutý preklad „Nasledovania Krista" do španielčiny, ďalej katechizmus pre deti, listy s duchovnými poučeniami a praktickými smernicami, kázne, duchovné konferencie... Jeho najvýznamnejšie písomné dielo malo latinský názov „Audi filia" („Počúvaj dcéra") podľa 11. verša 44. žalmu. Bola to zbierka poučení, úvah a pravidiel asketického života, zakotvených v tajomstve nášho vykúpenia.
ONDRUŠ, R.: Blízki Bohu i ľuďom, 1992