O dvanástich apoštoloch sa všeobecne hovorí, že pred povolaním za Ježišových učeníkov boli rybármi.
Toto tvrdenie sa však nedá uplatniť na všetkých, lebo sú aj výnimky. A medzi ne patrí sv. Matúš, ktorého si uctievame aj ako pôvodcu prvého evanjelia.
O pôvode sv. Matúša vieme iba toľko, že bol mýtnikom v mestečku Kafarnaume pri Genezaretskom jazere. Kým evanjelium pomenované po ňom a Skutky apoštolov ho nazývajú iba menom Matúš, Markovo a Lukášovo evanjelium ho popri mene Matúš (v zoznamoch apoštolov) nazývajú aj Lévi (v správe o povolaní).
Lévi-Matúš patril medzi tých apoštolov, ktorých povolal priamo osobne Ježiš Kristus. Keď raz v Kafarnaume prechádzal okolo jeho mýta, vyzval ho jednoducho: "Poď za mnou!" (Lk 5,27). Matúšovo a Markovo evanjelium uvádzajú slová: "Nasleduj ma!" (Mt 9,9; Mk 2,14). Mýtnik bez váhania prijal Kristovu výzvu: "Ten vstal a nasledoval ho." (Mt 9,9; Mk 2,14). Lukášovo evanjelium vyjadruje Matúšovu ochotu zreteľnejšie: Ten nechal všetko, vstal a nasledoval ho." (Lk 5,28).
Matúš neopúšťal staré zamestnanie s ťažkým srdcom. Naopak, na rozlúčku usporiadal hostinu, na ktorú okrem svojho nového Učiteľa a jeho spoločníkov povolal aj svojich doterajších kolegov - mýtnikov. Mýtnici alebo colníci sa nikde netešili zvláštnej obľube. Tým menej v Izraeli, ktorý v nich videl okrem vydieračov aj nástroje pohanskej okupačnej moci. Popri mýtnikoch sa zúčastnili na hostine v Matúšovom dome aj "hriešnici", ako ich nazýva Matúšovo a Markovo evanjelium. Ohľaduplný Lukáš iba hovorí, že okrem mýtnikov tam boli aj "iní". Nevieme nič bližšie, kto boli títo "hriešnici", ale iste nepatrili k výkvetu izraelskej spoločnosti. Nečudo, že sa farizeji pohoršovali a vyčítali Ježišovým učeníkom: "Prečože váš učiteľ je s mýtnikmi a hriešnikmi?" Apoštoli sotva vedeli odpovedať na otázku, ktorá bola zároveň vážnym obvinením. Odpovedal sám Ježiš: "Nie zdraví potrebujú lekára, ale chorí. Choďte a naučte sa, čo znamená: Milosrdenstvo chcem, a nie obetu! Lebo neprišiel som volať spravodlivých, ale hriešnikov, aby robili pokánie." (Por. Mt 9,10-13; Mk 2,15-17; Lk 5,29-32).
Evanjeliá neuvádzajú už nijakú ďalšiu epizódu z Matúšovho života. Ako však naznačujú Skutky apoštolov a potvrdzuje najstaršia cirkevná tradícia, delil sa statočne o námahy, radosti, úspechy i neúspechy s ostatnými Dvanástimi, ktorí tvorili jadro Ježišových učeníkov a stali sa základnými kameňmi jeho Cirkvi.
Starokresťanskí spisovatelia z 2.-4. stor. hovoria o evanjelistovi Matúšovi, že po Ježišovom nanebovstúpení istý čas (údajne 12 rokov) pôsobil v Palestíne. Pred odchodom do vzdialenejších pohanských krajín spísal evanjeliové posolstvo, ktoré hlásal. Keďže bolo určené jeho dovtedajším poslucháčom, napísal ho aramejskej reči (blízkej hebrejčine), ktorou sa vtedy hovorilo v Palestíne. Pretože písal pre Židov, usiloval sa im dokázať, že Ježiš je Mesiáš a že sa na ňom spĺňajú proroctvá Starého zákona. Matúšovo evanjelium bolo neskôr (okolo roku 70) upravené a preložené do gréčtiny a v tejto podobe sa aj zachovalo ako jedno zo štyroch Cirkvou prijatých evanjelií. V klasickom pozadí novozákonných kníh sa Matúšovo evanjelium nachádza na prvom mieste.
Kde účinkoval apoštol Matúš po odchode z Palestíny?
Staré pramene nie sú jednotné pri určovaní apoštolovho pôsobiska. Najčastejšie hovoria o Etiópii, ale niektoré spomínajú Perziu alebo Pontus pri Čiernom mori, ba aj Macedóniu na európskej pevnine. Takisto správy o spôsobe jeho smrti nie sú jednotné. Nechýbajú zmienky, podľa ktorých apoštol Matúš zomrel prirodzenou smrťou. Ale väčšina vážnych prameňov pokladá sv. Matúša, apoštola a evanjelistu, za mučeníka. A tak si ho už od prvých čias uctieva i západná a východná Cirkev.
ONDRUŠ, R.: Blízki Bohu i ľuďom. Tatran Bratislava 1991