Zjv 14, 14-19, Lk 21, 5-11
Každé posvätné miesto (chrám) bolo vo všetkých kultúrach vytvorené ako priestor pre stretnutie s Bohom (božstvami u pohanov).
V mnohých prípadoch i stretnutie s ľuďmi podobne zmýšľajúcimi.
Ako to bolo s Jeruzalemským chrámom? Tiež podobne. Chrám bol postavený na počesť Boha aj ako miesto stretávanie sa starozákonného ľudu. Bol zároveň pýchou i zjednocovateľom národa. Proroci predpovedali, že Mesiáš príde do chrámu, očistí ho a v ňom začne obroda národa. Niečo z toho sa stalo, ale len symbolicky. Nedošlo k obrode národa. Ježiš preto plače nad svätým miestom a teda aj chrámom.
Keď niektorí hovorili o chráme, že je vyzdobený krásnymi kameňmi a pamätnými darmi, Ježiš povedal: „Prídu dni, keď z toho, čo vidíte, nezostane kameň na kameni; všetko bude zborené.“ Stalo sa preto, lebo národ „nepoznal deň navštívenia“ – neprijal Mesiáša.
Národ ostal iba na povrchu, že je vyzdobený krásnymi kameňmi a pamätnými darmi... Nevideli na podstatu prečo bol chrám.
Vo Francúzku začala iniciatíva s názvom: Zachráňme kostoly. Aby neskončili u nich ako v Belgicku a Holandsku, kde sú buď pusté, alebo prestavané na mešity. To je tiež videnie na povrch, nie na podstatu kostola. Keď sa naše katedrály a sväté miesta stanú pamiatkovými objektami, turistickými miestami, stratia svoj skutočný význam. Tieto posvätné miesta majú budovať ľudské chrámy a vytvárať spoločenstvo – cirkev.
Preto Pán Ježiš v súvislosti so zničením chrámu upozorňuje: Dajte si pozor, aby vás nezviedli. Lebo prídu mnohí a v mojom mene budú hovoriť: ‚To som ja‘. Búranie kostolov začína búraním pravdy v ľudských srdciach!
Turzovka, 22.11.2022