Iz 38, 1-6. 21-22. 7-8, Mt 12, 1-8
Židovské súkromné právo týkajúce sa vlastníctva pozemku bolo zakorenené v Božích slovách: „Zem je moja.“ Vlastník – človek, bol iba správcom, užívateľom.
Preto smel hladný človek skromne užiť plodov. Najmä okraj obilného poľa bol vyhradený chudobným. Starozákonný predpis teda dovoľoval pocestným vziať si trochu z obilného poľa alebo z vinohradu, len sa nesmelo nič odniesť domov v nádobách alebo vo vreci.
Farizeji sa teda nepohoršovali, že učeníci trhali cudzie klasy, ale ich mrvenie považovali za prácu, čo nebolo dovolené v sobotu, ktorá bola ich sviatočným dňom. Nechápali ducha starozákonného predpisu o sobote. Oni chápali literu zákona a nie ducha.
Aj dnes sa stáva, že sa pohoršujeme nad konaním iných. Je to často zlé pochopenie správania druhého človeka. Preto je veľmi potrebné chrániť sa unáhlených sudov o iných, aby sme neodsúdili nevinných.
Ježiš nám hovorí, že najväčšie prikázanie, ktoré zahrňuje v sebe všetky ostatné zákony je: „Milovať Boha nadovšetko a blížneho ako seba samého.“ Je to zákon.
Láska má byť pohnútkou aj vtedy, ak niekoho upozorňujeme. Ona má merať našu činnosť, naše správanie. Kde nie je láska, tam nie je Boh. Veď „Boh je láska a kto ostáva v láske, ostáva v Bohu“, hovorí sv. Ján. Ježiš hovorí: „Milosrdenstvo chcem a nie obetu.“ to znamená, že chce od nás porozumenie voči iným.
Turzovka, 15.7.2022