Sk 4, 32-37, Jn 3, 7b-15
Prvú komunitu kresťanov si dosť idealizujeme.
Z listov sv. Pavla i ostatných apoštolov však môžeme vytušiť, že všetko tam nebolo ideálne. Hrdinstvo a obetavosť niektorých prvých nasledovníkov Pána Ježiša však prevážilo tieto nedostatky a preto mala mladá Cirkev raketový nástup do vtedajšieho sveta a tým aj do ďalších generácií.
Dnes sme čítali, že množstvo veriacich malo jedno srdce a jednu dušu. To sa prejavovalo vo vzájomných vzťahoch i vo vzťahu k núdznym. Osobitne sa spomína Jozef, ktorému apoštoli dali meno Barnabáš, čo v preklade znamená syn Útechy, levita, rodom Cyperčan. Mal roľu, predal ju a peniaze priniesol a položil apoštolom k nohám.
Meno „syn útechy", mu dali apoštoli pravdepodobne pre veľmi dobrú povahu a blahodarný vplyv na svoje okolie. Skutky apoštolské o ňom hovoria, že „bol dobrý muž, plný Svätého Ducha a viery" (Sk 11,24). Niektorí sa nazdávajú, že patril medzi sedemdesiatich učeníkov spomínaných v evanjeliu, ale nemáme nijaký dôkaz na potvrdenie tejto domnienky.
Čoskoro ho však vidíme vystupovať ako jedného z apoštolov a úspešného hlásateľa evanjelia. Keď sa pomocou veriacich utečencov z Jeruzalema začalo šíriť kresťanstvo v sýrskom veľkomeste Antiochia, apoštoli poslali Barnabáša, aby položil základy tamojšej cirkvi. „Ten, keď ta došiel a videl dar Boží, zaradoval sa; a povzbudzoval všetkých, aby podľa predsavzatia svojho srdca zotrvali pri Pánovi... A veľký zástup sa pridružil k Pánovi" (Sk 11,23.25).
Jeden hrdinský akt, obeta majetku v prospech chudobných ho vyniesla do duchovných výšin.
Turzovka – Dom sv. Jozefa, 26.4.2022