Dnes je v občianskom kalendári Sviatok práce, v cirkevnom zas spomienka na sv. Jozefa robotníka. Obidva tituly tohto dňa akosi idú k sebe, pasujú si a vzájomne sa ako keby prirodzene spájali a podporovali.
Mnohí sa pamätáme na pompézne oslavy práce za komunistického režimu v uliciach a na námestiach našich miest. Avšak symbolom naozajstnej pracovitosti je práve sv. Jozef, robotník a remeselník. Zasluhuje si našu pozornosť nielen v deň oslavy menín (19. marec), ale aj v dnešný voľný sviatočný deň.
Jozef, zákonitý otec a pestún Božieho Syna bol podľa Písma muž spravodlivý. V Novom zákone nemáme zachytené ani jedno jeho slovo, ale o to výrečnejšie rozprávajú jeho skutky. Hovoria o čestnosti, svedomitosti, odvahe ženícha Panny Márie. Vyjadrujú obrovskú dôveru v Božie prisľúbenia. Tento statočný a pracovitý muž sa nebojí výziev života. A to výziev v ľudských očiach možno až beznádejných, bezútešných, či niekedy bezvýznamných. Jozef bol človekom činu, bezvýhradne veril v Božiu prozreteľnosť. Živil sa tvrdou prácou tesára, či stolára alebo rezbára. Mozoľnatými chlapskými rukami poctivo opracovával drevo, tak ako citlivo formoval svoj charakter. Jeho konania a skutky vychádzali z čistého srdca muža, ktorý žil v chýre svätosti. Aj preto si ho Boh vybral za ochrancu Ježiša a Márie, za člena Svätej rodiny.
A že to táto rodina nemala jednoduché sa dozvedáme z opisu udalostí v Písme svätom. Tesne pred narodením Ježiša museli putovať z galilejského Nazareta do júdskeho Betlehema kvôli sčítaniu ľudu, ktoré nariadil rímsky cisár Augustus. Jozef totižto pochádzal z kráľovského Dávidovho rodu. Ešte predtým však Jozef prešiel zaťažkajúcou skúškou, keď sa nebál prijať Máriu za manželku, ktorá bola zázračne v požehnanom stave. Z Betlehema musela rodina utekať už s malým Ježišom do Egypta pred kráľom Herodesom, ktorý chcel ich dieťa zabiť. Po jeho smrti sa vrátili späť do Nazareta, kde Jozef spolu s Máriou vychovávali dospievajúceho Ježiša.
S dvanásťročným Ježišom sa obaja rodičia vydali na púť do Jeruzalema navštíviť tunajší chrám počas židovských veľkonočných sviatkov. Cestou naspäť zažili ďalšiu ťažkosť, keď sa im Ježiš stratil. Po úzkostnom hľadaní ho našli v chráme diskutovať s učiteľmi zákona, ktorí žasli nad jeho múdrosťou a odpoveďami. Jozef a Mária mali starosť o Božieho Syna, tak ako má každý rodič o svoje dieťa. Preto tie vnútorné muky a súženie. Kto z nás ich neprežíva pri akomkoľvek utrpení, či bolesti vlastného syna alebo dcéry? Nieto ešte tú trýzeň pri strate! Ježišovi rodičia s veľkou pokorou a bázňou pred Pánom zverovali do Božích rúk jeho osud. Aké radostné muselo byť ich zvítanie pri nájdení Syna.
Uvedená udalosť bola poslednou, pri ktorej sa v evanjeliách spomína svätý Jozef. Písmo iba konštatuje, že po návrate im bol Ježiš poslušný a vzmáhal sa pred Bohom i pred ľuďmi, v múdrosti, sile i veku. Ježiš sa pri svojom pestúnovi určite vyučil tesárskemu remeslu, ale videl na svojom zákonitom otcovi mnohé čnosti. Hlavne skromnosť, usilovnosť, pracovitosť a nadovšetko bohabojnosť. Jozef bol poslušný Bohu, úprimne milujúci svoju rodinu. Z príbehov života Svätej rodiny je to viac ako zrejmé.
O smrti sv. Jozefa nemáme žiadnu zmienku. Dá sa ale predpokladať, že zomrel, keď bol Ježiš už dospelý, no ešte pred verejným vystúpením. Bolo to teda asi medzi osemnástym a tridsiatym rokom Ježišovho veku. Pravdepodobne mal Jozef tú milosť, že zomrel v náručí samého Ježiša. Za svoj príkladný život otca by si to vrchovatou mierou zaslúžil. Za svoju pozemskú lásku dostal odmenu večnej Lásky. Aj z tohto dôvodu je patrónom rodín i dobrej smrti. Veď skonal v pokoji duše a v harmonickom prostredí najbližších členov vlastnej Najsvätejšej rodiny.
V roku 1870 pápež Pius IX. vyhlásil svätého Jozefa za patróna katolíckej Cirkvi a zaviedol jeho slávnosť. Neskôr Pius X. prikázaný sviatok povýšil na hodnosť prvého stupňa aj s oktávou. V roku 1937 zas pápež Pius XI. vyzdvihol sv. Jozefa za nebeského patróna a ochrancu všetkých pracujúcich a v roku 1955 ďalší pápež Pius XII. ustanovil 1. máj ako spomienku na sv. Jozefa robotníka a zasvätil ho pamiatke tohto vznešeného muža. Cirkev týmto spôsobom vzdáva hold celoživotnému poslaniu dnešného svätca, ako aj vyzdvihuje hodnotu práce v prirodzenom poriadku sveta a jej význam v nadprirodzenom usporiadaní Božej existencie. Jeho vzor svätca má po Panne Márii prednosť pred všetkými ostatnými svätými.
Naša práca je pokračovaním v diele Stvoriteľa na uskutočnení Božieho plánu v dejinách spásy. Každá práca nadobúda cenu a dôstojnosť vtedy, keď je konaná čestne, svedomito a s dobrým úmyslom v prospech spoločnosti. Dnes má teda sviatok naša každodenná činnosť, dennodenná práca, či už manuálna alebo duševná. Na príhovor jej nebeského ochrancu si vyprosujme, aby sa nám vždy dobre vydarila. Aby sa na nej splnilo ľudové príslovie: „S Bohom začni každé dielo, podarí sa ti ono veľmi milo.“
Peter Ďurošks
V roku 2002 sa 1. mája konala na Námestí sv. Petra generálna audiencia, počas ktorej hovoril o sv. Jozefovi robotníkovi pápež sv. Ján Pavol II.:
„Dnešný deň, prvého mája sa slávi sviatok práce. Pre nás kresťanov je jej patrónom svätý Jozef, robotník. Túto dôležitú skutočnosť zdôrazňujú viaceré iniciatívy, ktoré vyzdvihujú význam a hodnotu práce, prostredníctvom ktorej človek premieňa prírodu a prispôsobuje ju svojim vlastným potrebám, a tak sa sám realizuje ako človek.
Výzva podrobiť si zem (porov. Gen 2,28), ktorá sa nachádza na začiatku dejín spásy, nadobúda rozhodujúci a vždy aktuálny zmysel. Stvorenstvo je dar, ktorý Boh zveril ľudskej bytosti, aby ho starostlivo pestoval a chránil, lebo ono mu môže zabezpečiť jeho potreby. Chlieb náš každodenný, o ktorý prosíme v modlitbe Otčenáš je plodom práce.
V istom zmysle možno povedať, že prostredníctvom práce sa človek stáva viac človekom. Práve preto je pracovitosť jedna z čností. Ale pretože pracovitosť umožňuje človeku skutočne dozrievať a stať sa plne človekom, je potrebné, aby sa vždy spájala so sociálnym poriadkom práce. Iba za týchto podmienok sa zabezpečí neodcudziteľná dôstojnosť osoby, a ľudská i sociálna hodnota pracovnej činnosti. Starostlivej ochrane svätého Jozefa robotníka zverujeme všetkých tých, ktorí v každom kúte sveta patria do veľkej rodiny robotníkov.“