Iz 49, 8-15, Jn 5, 17-30
Niekedy sa vyčíta politikom, že chcú byť pre ľud spasiteľmi.
Vyhlasujú, že oni národ zachránia. Najmä pred voľbami to berieme ako plané sľuby. Môže byť človek pre iných záchranou?
V prvom čítaní sme počuli ako Boh povoláva proroka Izaiáša, aby pozdvihol krajinu a rozdelil spustošené dedičstvo, aby väzňom povedal: ‚Vyjdite!‘ a tým, čo sú vo tme: ‚Zjavte sa!‘
Kresťan má tiež účasť na Kristovom prorockom úrade a preto by tiež mal zachraňovať tým, že povoláva k slobode a svetlu.
Ako? Pán Ježiš nám odkazuje: Veru, veru, hovorím vám: Kto počúva moje slovo a verí tomu, ktorý ma poslal, má večný život a nepôjde na súd, ale prešiel zo smrti do života.
Vtedy ideme do života. A potom môžeme byť pre tých čo sú vo tme svetlom a tým ich môžeme oslobodzovať.
Lenže, jednoduché recepty a hesla sú vždy podozrivé – to je politikárčenie naznačené v úvode. Ide však najskôr o tvrdú a náročnú prácu „na sebe“. Najskôr sa my musíme oslobodiť od kdečoho. A práca na sebe nemusí byť až taká drina, ak máme pred sebou cieľ: „prejsť zo smrti do života“.
A nemajme cieľ zachraňovať iných, byť pre nich svetlom. To by bolo spomínané politikárčenie. Ak budeme mať svetlo my, ak budeme kráčať cestou života, automaticky budeme pomáhať iným.
Turzovka, 30.3.2022