Joel 2, 12-18, 2 Kor 5, 20 – 6, 2, Mt 6,1-6.16-18
Veľký pôst je kajúcim obdobím liturgického roka (patriacim do tzv. veľkonočného okruhu) veľmi silne zameraným na slávenie veľkonočného tajomstva.
Do popredia tohto obdobia vystupuje pripomienka veľkosti a dôstojnosti krstu, neustále povzbudzovanie na pokánie a konanie skutkov dobročinnej lásky.
Pôstne obdobie začína Popolcovou stredou a trvá do Zeleného štvrtka, do večernej svätej omše na pamiatku Pánovej večere. Pôst bol spočiatku (už v 2. storočí) bezprostredným prípravným časom na Veľkú noc a trval 40 hodín (začínal sa na Veľký piatok), ale už v 3. storočí sa rozšíril na celý Svätý týždeň.
Štyridsaťdenný pôst zaviedol Nicejský koncil v roku 325, pričom chcel napodobniť Ježiša, ktorý sa po svojom krste postil 40 dní na púšti. Cirkevní otcovia tu videli aj 40 dní, počas ktorých sa postil Mojžiš na vrchu Sinaj, prorok Eliáš cestou k Horebu, ako aj 40 rokov putovania Izraela po púšti.
Toto obdobie spočiatku začínalo šiestou nedeľou pred Veľkou nocou, ale pretože sa kresťania nikdy nepostievali v nedeľu (z pôvodných 42 dní ostalo po odrátaní nedieľ 36), už v 5. storočí pridali pred prvú pôstnu nedeľu štyri feriálne dni, čím sa dospelo k Popolcovej strede ako začiatku štyridsaťdenného pôstu.
Tento pôst spočíval v tom, že sa človek uspokojil s jedným jedlom denne (podľa antického zvyku väčšinou s večerou). K tomu sa pridala zdržanlivosť od mäsitých pokrmov a vína, neskôr aj zdržanlivosť od mliečnych výrobkov a vajec.
Dnešná pôstna disciplína predpisuje prísny pôst (zdržovanie sa jedenia mäsa od 14. roku života) a pôst (iba jedenkrát denne sa najesť dosýta) od 18. do 60. roku života) na Popolcovú stredu a Veľký piatok.
So začiatkom pôstu je spojený obrad posypania hláv popolom na Popolcovú stredu. Tento obrad je veľmi symbolický a vzácny svojou históriou. Už v prvopočiatkoch kresťanstva je známa v Cirkvi prax verejného pokánia. Tí, ktorí sa previnili ťažkým hriechom, ako kajúcnici prichádzali na začiatku pôstneho obdobia, oblečení v kajúcom rúchu, do chrámu, kde boli posypaní popolom a vylúčení zo spoločenstva Cirkvi. (Po vykonaní pokánia ich biskup prijímal späť do Cirkvi na Zelený štvrtok.)
Aj keď koncom prvého tisícročia postupne zaniká prax verejného pokánia, táto prax sa v Cirkvi zachovala dodnes, pretože symbolicky vyjadruje hriešnosť všetkých ľudí. Popol, ako zbytok ostávajúci po vyhasnutí ohňa, chladný a zároveň očistený ohňom, oddávna bol symbolom smrti, a preto pre mnoho národov súčasťou smútočných obradov. Sedenie alebo líhanie si do popola a jeho sypanie na hlavu bolo už starým obyčajom Grékov, Egypťanov, Arabov či Židov. Človek tým vyjadroval svoje vedomie úbohosti stvorenia v pomere k Stvoriteľovi. „Prach si a na prach sa obrátiš“ znie príznačná liturgická formula Popolcovej stredy. Popol, ktorý svojou ľahkosťou pripomína zemský prach, v človeku oživuje poznanie svojho pôvodu; preto sa stáva znakom pokánia, bolesti a ľútosti.
Starý zákon vyjadruje symbolom popola všetko pomíňajúce sa a bezcenné. Preto nachádzame popol tam, kde človek spoznáva hranice svojej existencie a nachádza sa tvárou v tvár smrti. Posypanie popolom je svätenina, ktorou nám Cirkev vyprosuje milosť pravého pokánia. Popol sa pripraví z ratolestí požehnaných v Kvetnú nedeľu predchádzajúceho roka. Ratolesti sú symbolom pokoja, radosti a víťazstva. Popol z nich pripomína, že pokánie neznamená len pokorenie a trest, ale že má viesť k pokoju, radosti a víťazstvu.
Podľa súčasného poriadku sa obrad požehnania popola koná zvyčajne vo svätej omši po evanjeliu a homílii, pričom nahrádza úkon kajúcnosti, ktorý sa na Popolcovú stredu vynecháva.
Kňaz po modlitbe požehnania pokropí popol svätenou vodou a označí na čele prítomných veriacich so slovami: Kajajte sa verte evanjeliu! alebo Pamätaj, že prach si a na prach sa obrátiš.