Jak 2, 1-9, Mk 8, 27-33
Bývalý českobudějovický biskup Jozef Hlouch (1902 - 1972) sa hlboko zapísal do dejín Katolíckej cirkvi v Čechách i na Slovensku (keď nemalo Slovensko biskupov – asi v r. 1970 - svätil novokňazov). Bol vo väzení (1950-1962).
Nejaký čas bol internovaný v kláštore rehoľných sestier Notre Dame. Sestry spomínajú: Keď sme vstúpili do jeho pracovne vždy sa z úcty k nám – hoci chorý – postavil. Veľmi si vážil každého človeka. Napriek tomu (či práve preto?) bol ešte ako 70 ročný v čase normalizácie fyzicky týraný od ŠTB. Následkom toho aj umrel. Hovorí sa o jeho beatifikácii. Osobne som ho poznal. Bol to človek z ktorého žiarila dobrota ku každému človeku.
K podobnému postoju nás vyzýva aj Jakub.
Bratia moji, nespájajte vieru v nášho Pána slávy, Ježiša Krista, s nadŕžaním osobám.
Lebo ak príde na vaše zhromaždenie muž so zlatým prsteňom a v skvostnom rúchu a príde aj chudobný v chatrnom odeve a vy si všimnete toho, ktorý je oblečený do nádherného rúcha, a poviete: „Ty sa posaď pekne tu!“, ale chudobnému poviete: „Ty si staň tam, alebo si sadni k mojej podnožke!“, vari nerobíte rozdiely medzi sebou a nestali ste sa zlomyseľnými sudcami?!
Však sme naklonení posudzovať ľudí podľa oblečenia, postavenia... Mať ku každému úctu, mať každého rád, nikoho neposudzovať, neznižovať... to je náročné.
Denne sme konfrontovaní s otázkou, ktorú dostali apoštoli: „A za koho ma pokladáte vy?“ My denne odpovedáme Pánu Ježišovi podľa toho ako sa správame k tým s ktorými sa stretávame. Veď Pán povedal: Čo ste urobili jednému z týchto... mne ste urobili.
Prečítajte si ako poeticky vyjadril túto lásku k miliónom duši Jozef Hlouch:
Keď si ma povolal na biskupský stolec, Kriste môj, vtelený Bože, na starosť, na srdce si mi vložil svoje ovce – lásky svoje; more – milión duší!
K oltáru zložil som pre teba dušiam všetkým bytie svoje, aj svoje ruky som vložil, aby som ťa všetkým oslávil, prosil som, prosil – za milión duší.
Biskupský pektorál denne mi zjavoval lásku, ktorá až do smrti vše dá a ja ho rád bozkával, s bozkom som objímal svoju diecézu – milión duší.
Pred tebou sviatostný Pastier všetkých duší, v modlitbách za ne som zotrvával, aby som ich od zla chránil, žehnal im, bránil ich, v slzách som volal – za milión duší.
Úzkosti, starosti, práce, bôľ, lásky žiar za ne som podával na zmier, aby som im odpustil, milosť dal, posvätil a všetkých spasil – milión duší.
S nimi som zrástol, žil, jak otec deťom bol, každý mi srdca bol úderom. S nimi som sa radoval, trpel a pracoval, žil tebe, im len – milión duší.
Však prišiel smutný deň, osudný, kalvársky, odviezli pastiera oviec. Ako keď križovaný, jak v duši pobodaný, tak je mu v srdci – pre milión duší.
Počujte ma deti, viďte to anjeli, horká je bolesť moja, mučí, mňa vezú v neznámo, vzaté mne moje stádo drahých mojich oviec – milión duší!
Len holé ruky mám, údelom vyhnanstvo, chudobný som a predsa bohatý! V hostii na srdci ja Krista veziem si, ja môžem žehnať – milión duší!
Modlitby, obete, za otca jak deti verne ste konali za mňa! Dobrý Boh vyslyší, všetkých vás poteší, dá vás mne a mňa vám – milión duší!
Vrátim sa, vrátim k vám, v biskupský vo svoj chrám, v Márii tu nádej skladám. Zas budem pastierom – Pax vobis – každý deň a požehnanie vám dám – miliónu duší!
Te Deum zaspievam, až ja vás ustrážim, vzdávam vám svoje vrúcne Boh zaplať! Dooriem brázdu svoju, pot, krv dám biskupskú, za cirkev, za vás – miliónu duší.
Bože dej milosť: písať, kázať i trpieť, volať, pravdou by každý žil z Boha, nech citnosti rozkvitne kvet a Cirkev, matka všetkých slávna je znova – i milión duší.
Kde čerpal tu úctu a lásku k iným ľuďom vybadáme z meditácie ku krížovej ceste:
Statočná žena Veronika prelomila rady nepriateľov, prikľakla k Pánu Ježišovi a podáva mu šatku na utretie tváre. Pán ju prijal. Ako asi vďačne pohliadol na Veroniku a hneď sa jej odvďačil tým, že na šatku vtlačil obraz svoje presvätej tváre. Aká bohatá potom bola Veronika a celé jej príbuzenstvo. Zamysli sa, duša moja, ako máličko Boh žiada, takmer len zámienku, aby ti mohol dať svoje veľké milosti, veľké dary. Neopomeň tak ľahko svoju modlitbu alebo omšu svätú a sväté prijímanie.
Keď Pán je tak vďačný, buďme i my! Dieťa, poďakuj maminke za obed, otcovi za prácu. Otec, poďakuj manželke za to dieťa, ktoré ti dala, lebo ona s ním najviac zakúsila. I v utrpení zostaňme jemní a dobrotiví. Vedieť trpieť, to je najväčšie umenie. - Kristov obraz. Aký obraz poskytuje vaše rodina? Je v nej kresťanský duch? Čo všetko veľké a hodnotné pred Bohom tu môže byť? Otvorme okna zdravému vzduchu evanjelia a slnku Božej lásky. Uľahčujme si život a chráňme sa jedného: zaviniť, byť len na chvílinku, bolesťou druhého. Opatrujme vo svojich dušiach Kristov obraz.
Turzovka, 17.2.2022