Gn 49, 1-2. 8-10, Mt 1,1-17
Čo robí človeka človekom? Presnejšie jeho súčasnosť?
Z hľadiska času našu súčasnosť robí minulosť. To je samozrejmé. Každý máme minulosť – inač by sme boli novorodeniatka.
To čo vieme, je vecou minulosti. Sú v nás skúsenosti, zážitky minulosti, naši rodičia, súrodenci, spolužiaci. Čo všetko na nás pôsobilo?!
Je to len minulosť, čo robí našu prítomnosť? Iba zdanlivo. Zdá sa to zvláštne, ale na našu prítomnosť modeluje aj budúcnosť. Iní sme keď máme pred Vianocami, pred skúškou, operáciou, sobášom...
Dnešné evanjelium hovorí o minulosti. Preto, pre nás, nudný rodokmeň. Pre starozákonný ľud to bolo niečo bytostne. Tvoril ich národnú identitu. Preto sa priam neuveriteľné držia doteraz. Budovalo to aj náboženské povedomie. Chceli mať účasť na Abrahámovom požehnaní. Preto začína rodokmeň od ich patriarchu – otca národa. Bol pre nich minulosťou, ale budoval im budúcnosť.
Prečo je tento rodokmeň v evanjeliu a aký je jeho odkaz pre kresťanov? Uvedomujeme si, že nie sme „vo vzduchu“ ako nejaké sekty. Sme pokračovateľmi starozákonného ľudu. Sme v ňom zakotvení. Preto aj rodokmeň končí oznámením: po Krista.
Kristus starozákonný ľud akoby previedol do nového spoločenstva, do Cirkvi. A my členovi tohto jeho spoločenstva máme 2 000 rokov. To je minulosť i prítomnosť Cirkvi i kresťana. A ovplyvňovať by nás mala budúcnosť. Ježiš nás chce voviesť do nového Jeruzalema, kde zotrie z našich oči každú slzu.
Ako dobre je takto prežívať advent. Uvedomujeme si minulosť – očakávanie starozákonného ľudu, ale tiež prítomnosť – stretávanie sa s Ježišom, aby sme mali budúcnosť!
Turzovka, 2021