Iz 40, 1-11, Mt 18,12-14
Kto nepozná Božie pohladenia, nepozná kresťanskú náuku.
Týmito slovami sa prihovoril veriacim počas omše v Kaplnke sv. Marty pápež František. Vo svojej rannej homílii sa venoval príbehu z dnešného úryvku Evanjelia podľa Matúša o stratenej ovci, ktorú Pán neprestáva hľadať (Mt 18,12-14). „Pán prichádza ako sudca,“ vysvetlil Svätý Otec, „avšak sudca, ktorý hladí, sudca, ktorý je plný nehy: ktorý urobí všetko preto, aby nás zachránil“: neprichádza, „aby súdil, ale aby spasil“; hľadá každého jedného z nás, osobne nás miluje, „nemiluje neurčitú masu“ ľudí, ale „miluje nás po mene, takých akí sme“.
Stratená ovca, pokračoval ďalej Petrov nástupca, „sa nestratila, lebo nemala v ruke kompas; cestu poznala dobre“. Ale stratila sa, lebo „mala choré srdce“, zaslepené „vnútorným odlúčením“ a utiekla, „aby sa vzdialila od Pána, aby nasýtila to vnútorné temno, ktoré ju viedlo k dvojakému životu“: byť súčasťou stáda i unikať do tmy. „Pán pozná tieto veci,“ vysvetlil Svätý Otec, „a ide ju hľadať“. „Osoba, ktorá mi najviac pomáha pochopiť postoj Pána k stratenej ovci je postoj Pána k Judášovi“:
„Tou najdokonalejšou stratenou ovcou v evanjeliu je Judáš: človek, ktorý mal zakaždým niečo trpké v srdci, niečo na kritizovanie druhých, vždy proti. Nepoznal sladkosť nezištnosti života s ostatnými. A vždy – keďže nebol tou spokojnou ovcou, Judáš nebol spokojným človekom –, vždy unikal mimo. Unikal, lebo bol zlodej, púšťal sa na ten smer. Iní sú zase chlipní, ďalší zase... Vždy však napokon ujdú mimo, lebo je tu tá tma v srdci, ktorá ich oddeľuje od stáda. Je to ten dvojitý život, ten dvojitý život mnohých kresťanov, a môžeme povedať s bolesťou, že aj kňazov, biskupov... A Judáš bol biskup, bol jedným z prvých biskupov, či nie? Stratenou ovcou. Chudák! Úbožiak tento brat Judáš, ako ho nazval don Mazzolari, v tej tak krásnej kázni: ,Brat Judáš, čo sa deje v tvojom srdci?’. Musíme mať chápavosť pre stratené ovce. Aj my máme vždy niečo zo stratených oviec, či už celkom drobné, alebo nie až také malé“.
Konanie stratenej ovce, vysvetlil pápež František, nie je natoľko pochybením, ako skôr chorobou, ktorá je v srdci a ktorú využíva diabol. A tak Judáš so svojim „rozdeleným, odťahujúcim sa srdcom“ predstavuje „ikonu stratenej ovce“, ktorú sa pastier vydáva hľadať. Judáš to však nechápe a preto „nakoniec, keď videl to, čo jeho vlastný dvojitý život spôsobil v komunite, to zlo, ktoré zasial, so svojou vnútornou temnotou, ktorá ho zakaždým viedla k úniku mimo, hľadajúc svetlá, ktoré neboli Pánovým svetlom, ale svetlami ako vianočné ozdoby“, „umelými svetlami“, „upadol do zúfalstva“. Svätý Otec ďalej pokračoval:
„Pán je dobrý, aj voči týmto ovciam, nikdy ich neprestane hľadať! V Biblii je jedno slovo, je tam slovo, ktoré hovorí, že Judáš sa obesil – ‚obesil sa‘ a ,ľutoval’. Ja si myslím, že Pán si zoberie toto slovo a ponesie ho so sebou; neviem, možno, avšak toto slovo v nás vzbudzuje pochybnosti. Čo však toto slovo znamená? Že Božia láska až do konca pracovala v tej duši, až do momentu zúfalstva. A toto je postoj Dobrého pastiera voči strateným ovciam. Toto je zvesť, radostná zvesť, ktorú nám prinášajú Vianoce a ktorá si od nás žiada tento úprimný jasot, ktorý mení srdce, ktorý nás vedie k tomu, aby sme sa nechali utešiť Pánom a nie takými útechami, ktoré ideme hľadať, aby sme sa vybúrili, aby sme utiekli pred realitou, utiekli pred vnútornou trýzňou, pred vnútorným rozdelením“.
Keď Ježiš nachádza stratenú ovcu, dodal na záver svojej rannej homílie Svätý Otec František, nezasypáva ju obvineniami a údermi, i keď spôsobila toľko zla. Dôkazom toho sú Ježišove slová v Olivovej záhrade, keď Judáša oslovuje: „priateľ“. Toto sú, zdôraznil pápež, „Božie pohladenia“:
„Kto nepozná Pánove pohladenia, nepozná kresťanskú náuku! Kto sa nenechá Pánom pohladiť, je stratený! Toto je radostná zvesť, toto je úprimný jasot, po ktorom dnes túžime. Toto je radosť, toto je útecha, ktorú hľadáme: nech Pán príde so svojou mocou, ktorou sú pohladenia, aby nás našiel, zachránil ako stratenú ovcu a aby nás priviedol do stáda svojej Cirkvi. Nech nám Pán dá túto milosť očakávať Vianoce s našimi ranami, s našimi hriechmi, úprimne priznanými, očakávať moc tohto Boha, ktorý prichádza, aby nás utešil, ktorý prichádza s mocou, avšak jeho moc je neha, pohladenia, ktoré vzišli z jeho srdca, jeho srdca tak dobrého, že dal svoj život za nás“. -ej-