Kresťanské umenie venovalo sv. Barbore veľkú pozornosť.
Zachovali sa predovšetkým maľby, ktoré predstavujú túto sväticu ako peknú devu a znázorňujú rozličné legendárne scény z jej života. Avšak historici sú oveľa skromnejší ako maliari.
O jestvovaní tejto svätice je ťažko pochybovať, lebo jej úcta bola už v staroveku rozšírená na Východe a pravdepodobne v 6. storočí, pri byzantskej okupácii Itálie, sa uchytila na Západe. Jestvovali viaceré staré grécke životopisy, na základe ktorých vznikli latinské. No už grécke životopisy sa rozchádzajú v základných historických údajoch, ako je napr. miesto pôvodu (Antiochia, Nikomedia, či Heliopolis) a obdobia, v ktorom obdivovaná mučeníčka žila; podľa jedných to bolo za Maximína Thraka (235-238), iní uvádzajú Maximiána (286-305), ďalší zas Maximína Dazu (307-313). Niektoré latinské životopisy situáciu ešte skomplikovali tým, že sa usilovali urobiť zo sv. Barbory italskú sväticu, pochádzajúcu z Toskánska.
Dej zachovaných životopisov je pútavý a vedel zachytiť čitateľov. Podľa neho Barbora bola veľmi pekná deva pohanského obchodníka Dioskura. Otec bol na dcéru žiarlivý a nechcel, aby sa stala kresťankou alebo obeťou nejakého bezcharakterného mladíka. Preto dal pre ňu postaviť vežu, v ktorej mala byť uzavretá. Barbora sa však už medzitým zoznámila s kresťanstvom, a preto zariadila, aby namiesto dvoch plánovaných oblokov na veži boli tri, ktoré by jej pripomínali tajomstvo Najsvätejšej Trojice. A keď nemala nádej, že pred uväznením vo veži bude pokrstená, pokrstila sa sama trojnásobným ponorením sa do jazierka s vodou so slovami: „Barbora sa krstí v mene Otca i Syna i Svätého Ducha".
Keď sa otec dozvedel, že dcéra je kresťanka, chcel ju zabiť. Ale ona mu zázračne unikla cez múry veže. Vonku ju však chytil a priviedol pred sudcu. Ten ju najprv presviedčal, aby sa zriekla kresťanskej viery, a keď odmietla, dal ju rozličným spôsobom mučiť. Farbisté opisy mučenia hovoria aj o zázračnom uzdravení. Napokon ju sudca rozkázal sťať. To urobil údajne sám otec. Za trest naňho padol oheň z neba a spálil ho.
Nábožní veriaci uctievali sv. Barboru ako ochrankyňu pred náhlou a nepredvídanou smrťou. Pokladá sa za patrónku baníkov, kanonierov, zvonárov, stavbárov, požiarnikov. Na vojnových lodiach muničné sklady sa nazývajú „sv. Barbora".
Literatúra: ONDRUŠ, R.: Blízki Bohu i ľuďom 5. Dobrá kniha Trnava 1995