Kol 1, 9-14, Lk 5, 1-11
G. K. Chesterton v knihe Večný človek (s. 22.) píše:
„Skratka, so žiadnou doktrínou kresťanstva by sme nemali problém, keby nám o nej prednášal nejaký indický šarlatán. Keby bolo kresťanstvo iba novou orientálnou módou, nikto by mu nevyčítal, že je len starou orientálnou vierou“.
A má skutočne pravdou. Koľko ľudí má pred sebou poklad viery a ide za pozlátkami všelijakých orientálnych spiritualít! Prečo? Chesterton často prízvukuje, že sme zabudli žasnúť.
Čo poviete na reakciu apoštolov, keď chytili také množstvo rýb, až sa im siete trhali... Keď to videl Šimon Peter, padol Ježišovi k nohám a povedal: „Pane, odíď odo mňa, lebo som človek hriešny.“ Hrôza sa totiž zmocnila jeho i všetkých, čo boli s ním, nad úlovkom rýb, ktoré chytili. Takisto aj Zebedejových synov Jakuba a Jána, ktorí boli Šimonovými spoločníkmi. Skúsme si predstaviť, žeby sme tam my boli. Tak ako teraz, aj vtedy by sme s našim uvažovaním boli ľahostajní: No, aký zázrak. Náhoda!
Nuž, ak nevidíme zázraky v našom živote, nevidíme ich ani v evanjeliách. A to je škoda. Žeby aj o nás platila výčitka proroka? „Veď dvoch ziel sa dopustil môj ľud: mňa opustili, prameň živých vôd, aby si vykopali popraskané cisterny, ktoré vodu udržať nemôžu. (Jer 2, 13)
Turzovka 2.9.2021