Svätec, ktorému venujeme pozornosť, sa nazýval plným menom Peter Julián (Pierre-Julien, čít. pier žülien) Eymard.
Narodil sa v mestečku La Mure d'Isere v juhovýchodnom Francúzsku.
Už od detstva pestoval veľmi živú úctu k Eucharistii. Pri prvom sv. prijímaní sľúbil Pánu Ježišovi, že sa stane kňazom. Ale otec nechcel o ničom takom ani počuť. Až keď r. 1831 zomrel, Peter vstúpil do seminára v meste Grenoble. Tam bol 20. júla 1834 vysvätený za kňaza. Po krátkom kaplánovaní ho biskup určil za farára do opustenej a zanedbanej farnosti Monteynard. Mladý farár svojou dobrotou, láskavosťou a rozumnosťou dosiahol, že už v druhom roku jeho účinkovania vo veľkonočnom čase všetci pristúpili k sviatostiam.
V auguste 1839 pocítil Božie vnuknutie, ktoré ho nabádalo, aby vstúpil do mladej rehoľnej spoločnosti Panny Márie (Societas Marie), ktorá sa ľudovo nazývala maristi. Chcel tak urobiť bez odkladania. Potajomky odchádzal z fary. Ale na ceste sa stretol so svojou sestrou, ktorá sa vracala z mesta Grenoble. Keď jej prezradil, čo ide urobiť, prosila ho, aby aspoň o jeden deň odložil svoj odchod. Ale on jej rozhodne odpovedal: "Boh ma volá dnes; zajtra by už bolo neskoro". Nešťastná sestra omdlela. On požiadal ľudí, čo boli nablízku, aby sa jej ujali a pokračoval v ceste.
Keďže viacerí maristi pracovali v tichomorských misiách, Peter Julián dúfal, že sa tiež dostane do misií v Oceánii. Ale namiesto toho musel zastávať v reholi rozličné funkcie. Tak bol špirituálom, miestnym predstaveným, provinciálom a asistentom generálneho predstaveného.
Počas revolučných nepokojov r. 1848 sa nachádzal v Lyone. Jedného dňa prišiel ku skupine revolucionárov, ktorí vyčíňali po uliciach, a usiloval sa ich utíšiť. Keď tí zbadali kňaza, hneď začali kričať: "Kňažúra do rieky!" Ale niektorí ho v poslednej chvíli spoznali a vysvetľovali kamarátom: "Tohoto nie, ten robí dobre celému mestu!" A s oslavnými výkrikmi ho viedli do kláštora.
Keď sa 2. februára 1851 modlil vo fourvierskej svätyni, dospel k presvedčeniu, že Boh od neho chce, aby založil rehoľu celkom oddanú úcte k Eucharistii. Sprvoti chcel zaviesť pobožnosť ustavičnej poklony v maristickej reholi. Avšak predstavení nesúhlasili. Napokon v máji 1856 dostal cirkevný dišpenz od sľubov, ktoré ho viazali k maristom. Tak bol slobodný na založenie eucharistického spoločenstva.
Najprv založil Združenie kňazov Najsvätejšej sviatosti. Sv. stolica ho potvrdila v r. 1863. V tom istom roku s pomocou Margity Guillotovej založil ženskú vetvu tohto spoločenstva: Služobnice Najsvätejšej sviatosti. Sv. stolica ich schválila r. 1871, teda až po zakladateľovej smrti. Okrem toho založil pre širší okruh veriacich Bratstvo Najsvätejšej sviatosti.
Jeho úsilím bolo podporovať vždy a všade Kristovo kráľovstvo v ľudskej spoločnosti. Preto ho pápež Pius XI. nazval predchodcom eucharistických kongresov. Horlil za časté sv. prijímanie. Jeho heslo bolo: "Ježiš je tam, teda všetci k nemu!" Často kázal o Eucharistii a o Panne Márii, ktorej v súvislosti s Eucharistiou dal titul "Naša Pani Najsvätejšej sviatosti".
Peter Julián Eymard zomrel v rodnom La Mure d'Isére 1. augusta 1868. Tam ho aj pochovali. V r. 1877 previezli jeho telesné pozostatky do kostola Pánovho tela v Paríži.
V júli 1925 ho pápež Pius XI. vyhlásil za blahoslaveného a v decembri 1962 pápež Ján XXIII. za svätého.
ONDRUŠ, R.: Blízki Bohu i ľuďom 5. Dobrá kniha Trnava 1995